Vedľa mojej záhrady je 4-árová parcela, o ktorú sa roky nik nestará. Raz-dvakrát za rok ju kosím, aby nezarástla krovinami a pred tromi rokmi som ku kolíkom posadil marhule. Bolo ale leto, sucho, ujalo sa ich len zopár. Tento rok som sa rozhodol doplniť výpadky a zvyšok pozemku dosadiť slivkami, ktorým sa tu celkom darí. Za hodinku som mal hotovo… Pokračovať v čítaní »
Na vyznamenania je môj život dosť skúpy. Ani ako žiak som nebýval vyznamenaný, preto ma to sobotňajšie vyznamenanie v krtíšskom Kauflande o to viac potešilo… Pokračovať v čítaní »
Koniec školského roka. Najviac práce. Stihnúť to i ono, nezabudnúť na hento alebo tamtoho, najmä keď máte na starosti deviatakov končiacich základnú školu a po nesmierne vyčerpávajúcich mesiacoch na novom pôsobisku, kedy sa stal zo mňa ešte aj odborník na matiku, túžil som už iba po prázdninách. Jednoducho priveľa siločiar v mojom silovom poli, človek by najradšej ušiel na Mesiac. 🙁
Preto som s veľkou nevôľou zaregistroval termín záverečného koncertu mojej dcéry na ZUŠ-ke v Balogu nad Ipľom a frfľal už mesiac pred ním: „Prečo to dali na posledný týždeň?!!!“ Totálne vyčerpaný zaspávam na stoličke, viečka mi padajú i pri vystúpení vlastného potomka, keď tu zrazu…
Deň detí sme oslávili streľbou na painballovom ihrisku v Opatovskej Novej Vsi. Na tento zaujímavý nápad prišla moja kolegynka Katka Baltová, a tak sme zobrali záujemcov zo siedmej, ôsmej a deviatej triedy. Najviac bolo samozrejme chlapcov, ale našli sa aj amazonky z radov ôsmačok. Pokračovať v čítaní »
Čaro nechceného chcelo, aby som bol prvýkrát vo svojej už 30-ročnej učiteľskej kariére na table. Akosi to tak vypálilo, že som sa v novembri, pri prechode na novú školu, stal triednym deviatakom a bolo treba sa odfotografovať na moje prvé a asi aj posledné tablo.
Žiaci sa zhodli na tričkách, ale ja som si spomenul na svoju pohorelskú košeľu od tetky Krupovej, ktorej muža hora vzala a ja som jej ho postavou veľmi pripomínal, nuž a svadobná košeľa po ňom ostala nakoniec mne. Je mi trochu veľká, skoro storočná a mne zakaždým pripomenie moje veselé učiteľské začiatky v Pohorelej a Lukáša, ktorý bežne do školy chodil v kroji a dokonca si zo starej vyradenej žinenky ušil sám aj pastiersku kapsu… Pokračovať v čítaní »
Mám novú hračku. Zatiaľ virtuálnu, ale snáď sa ako učiteľ dočkám aj reálnej. Je maličká, ale dokáže veľa. Bez reptania plní príkazy a nemá skoro žiadne požiadavky. Manželka nie je správnou odpoveďou. Volá sa totiž Micro:bit a je hračkou pre náročnejších. Dá sa programovať a ak sa to podarí, bude aj na našej škole…
Bolože to radosti, keď sme konečne kdesi pred Vácom nabehli na diaľnicu M2 a na tachometri sa začali objavovať cifry vyššie stovky. Nedeľné ráno, premávka riedulinká, jacháme v radostnom očakávaní s vetrom o pretek do Chorvátska. Pomaly si zvykám na diaľnicu a naša dvojlitrová Octavia natešene chrumká kilometrík za kilometríkom. Len akýsi kvílivý zvuk ozývajúci sa od kolies nahlodáva moju sebadôveru. Kdesi zastaneme, vravím žene, ktorá ten zvuk znepokojená počúva tiež. A ja potrebujem ísť na WC, vraví mi dcéra spoza uší. Zastali sme teda na akejsi pumpe mne nič nehovoriacej značky…
Nečudujte sa, že som si tieto moje staré päťročné topánky vizuálne vylepšil, pozlátil ich. Priniesli mi toľko osohu, že by si to veru zaslúžili. Vtedy, na jar roku 2017, som to však naozaj nemohol tušiť… Pokračovať v čítaní »
Mnoho nezabudnuteľného som zažil s mojimi zvolenskými žiakmi, ale jedna príhoda mi aj dnes rozihrá úsmev na tvári, keď si na ňu čo i len letmo spomeniem…
Jeseň 2019. Konečne som našiel odvahu a po dlhých 21 rokoch zmenil pôsobisko. Dlho som nad tým uvažoval, zvažoval PRE a PROTI, zámysel odísť prehadzoval v dlaniach ako horúci zemiak, roky veril, že sa môže inde aj lepšie dariť, ak vám na práci záleží, no a nakoniec som sa v pude sebazáchovy rozhodol odísť, hoci nie najbližšie – priamo do Zvolena, zamenil takzvané istoty za neistú budúcnosť a nové prostredie… Pokračovať v čítaní »
