WC

Bolože to radosti, keď sme konečne kdesi pred Vácom nabehli na diaľnicu M2 a na tachometri sa začali objavovať cifry vyššie stovky. Nedeľné ráno, premávka riedulinká, jacháme v radostnom očakávaní s vetrom o pretek do Chorvátska. Pomaly si zvykám na diaľnicu a naša dvojlitrová Octavia natešene chrumká kilometrík za kilometríkom. Len akýsi kvílivý zvuk ozývajúci sa od kolies nahlodáva moju sebadôveru. Kdesi zastaneme, vravím žene, ktorá ten zvuk znepokojená počúva tiež. A ja potrebujem ísť na WC, vraví mi dcéra spoza uší. Zastali sme teda na akejsi pumpe mne nič nehovoriacej značky…

---

Rokmi školou vytrénovaný na záchod doobedu nechodím, nešiel som ani teraz. O to viac ma zaujímalo ľavé predné koleso. Na pohľad v poriadku, držať drží a aj hmatom vyzerá byť všetko na svojom mieste. Žena a dcéra sa vrátili rozčúlené, že sa tam platilo po eure a tiež rad bol dlhý, museli čakať. Začínala horúčava. Napili sme sa, ja som spláchol stres a ešte raz pohľadom skontroloval koleso. Koleso, koleso, okolesilo si sa, behá mi po ume detská riekanka…

Sadáme, vravím ženám, pre istotu pôjdem pomalšie a uvidíme – možno by bolo lepšie vrátiť sa z kratšej cesty. Aj tankovať by sme mali, hovorím pri pohľade na prístrojovku, pohľadáme nejakú pumpu MOL – naša Octavia je odchovaná na nepančovanej nafte od Slovnaftu a MOL-ka je podľa diskusií na nete asi to isté, ak nie lepšie (v Chorvátsku som zase tankoval na pumpách INA, čo je tá istá fajta).

Počúvajúc napäto, naťahujúc uši – akoby miestami zvuk slabol a inokedy zasa mohutnel, alebo existuje aj ušná fatamorgána?  Kilometre v napätí, pokoj zožral pes, už naháňam čas, aby sme čím skôr boli za Pešťou. Až cestou nazad som si všimol, že na tých maďarských diaľniciach sa kolesá ozvali znova, bolo to teda „špeciálnym“ povrchom asfaltu…

Prefrčali sme nepozorne okolo nejakej MOL-ky, hľadáme ďalej, míňame zo dve iné pumpy, sme už za Pešťou, frčíme ďalej. Konečne zbadáme s okolitými lesíkmi splývajúcu zelenú farbu MOL…

Pristávame, ja sa upokojujem – najväčší cirkus za nami, už to zvládnem, zanedlho uvidíme more! A exotické túžby navodzujú aj trstinou pokryté slnečníky schovávajúce rad stolov so stoličkami. Chvíľu riešim, či pridať aditívum do nafty, ktorá je len jedna, nakoniec som v dileme, znervózniem opäť, so stiesnenými pocitmi ho do nádrže pridávam a tankujem plnú. Veľa som pil, porušujem zvyky a utekám na WC do budovy…

Už nemáme eurá, vraví mi žena bezradne, ja na potvoru tiež len bankovky v peňaženke. Moja polovička už skúšala šťastie u ženy za pokladňou, úspešnejšia bola pri chlapovi, ten jej naveľa dvojku rozmenil. Ja to skúšam u ženy, úspešne a na prvý šup. Čakám v rade, hádžem mincu, zorientujem sa, použijem pisoár, ale mydla niet – s akýmsi chlapom po sebe mrkneme, ja myknem plecom, opláchnem sa vodou, ofŕkam ruky, lebo ich niet čím utrieť a idem von. WC na úrovni zanedbanej základnej školy, ale poriadne preplatené.

Sadáme spokojne do auta, frčíme ďalej a ďalej. Po hodnej chvíli sa dcéra pýta, koľko som platil. V tej chvíli som zamrzol – VEĎ JA SOM NEZAPLATIL! Pot na čele, úpenlivo rozmýšľam, čo teraz… Pohádali sme sa so ženou, že si to nevšimla. Možno už za nami frčí lietačka, čaká nás výsluch, obvinenie z krádeže a možno aj väzenie, noc strávime istotne na polícii a more vidieť nebudeme, kreslím hneď obrázok budúcnosti tými najtmavšími farbami. MUSÍME SPÄŤ! Ale ako?

Navigáciu som vypol, značenie je tu ukážkové, no a teraz nebola šanca pri šoférovaní sa s ňou zabávať. Dcéra mala síce tiež v mobile stiahnuté Mapy.cz, ale robiť s tým nevedela, dokonca mobil nenabitý, darmo ho teraz pchá do zásuvky. Galiba na galibe. Tu zrazu nadjazd a pred ním odpočívadlo. Zastavujem, pýtame sa akéhosi maďarského páru, či sa tým nadjazdom dá dostať do protismeru a kde na druhej strane je MOL-ka, ale dohovor sa s Maďarom! Chceli povedať, že treba ísť ešte niekoľko kilometrov ďalej? Tu vidím, že na druhej strane zjazd je, skáčeme do auta a uháňame späť k Budapešti.

Hľadajte tú pumpu, kážem ženám, ale tej niet a niet. Zdá sa mi už večnosť, čo sme z tej pumpy odišli, stratil som akúkoľvek predstavu, koľko kilometrov sme prešli ta či späť, alebo aspoň koľko času odvtedy prešlo. Pätnásť minút? Polhodina? Nemám poňatia. Čas beží. Áut pribúda. A pumpy nikde! Aj policajné auto nás obehlo, ale na počudovanie akosi o nás nejavilo záujem.

Tak ďaleko sme asi neboli. Hľadáme nadjazd, točíme sa znovu. O hodnú chvíľu sme opäť na pochybách, zase to kdesi otáčam naspäť na Budapešť, áut však pribúda z minúty na minútu a ja už netuším ani, ktorým smerom vlastne ideme…

Dva dni predtým, v piatok poobede, počúvam v záhrade rádio. Gregor Martin Papuček hlási ohromné, niekoľkohodinové zápchy na maďarsko-chorvátskej hranici. V Splite pod Zadarom je cez víkend festival Ultra Europe 2022, kde má byť dvesto tisíc návštevníkov z cudziny. Všetko to autami tiahne na juh. V nedeľu festival končí a hordy potiahnu na sever. Ako dobre, že pôjdeme opačným smerom, vravel som si po správach. To som netušil, že sa budem medzi nimi nie raz motať!

Keď sme sa už tretí raz vracali bezúspešne smerom na Budapešť, áut veru ako maku. Hádžem flintu do žita, zastávam na akejsi MOL-ke. Už nevládzem, preklínam more, Chorvátsko, celý svet a najmä ten nešťastný záchod. Chcem ísť domov!!! Ženy sa ľakajú a preberajú iniciatívu. Snažia sa dopátrať, kde na druhej strane je nejaká pumpa MOL. Handrkujú sa s nejakými ukrajinskými kamionistami stojacimi v rade pri pulte, skúšajú to aj po anglicky, za nimi nenápadný pán. Nejakým zázrakom pochopil, o čo ide, prihovára sa po anglicky. Tvrdí, že nejaká MOL-ka je kdesi na opačnej strane diaľnice. Ukazuje to vo svojej navigácii, skúša to aj na dcérinom mobile, ktorý sa medzičasom trochu nabil, ale múdry z toho je len on. Vidiac naše nechápavé a unavené tváre sa ponúkol, že nás ta zavedie, aby som ho nasledoval – a už skáče do svojho Volva. Pár krivolakých uličiek, križovatiek a čuduj sa svete, pred nami NAŠA MOL-KA S TRSTINOVÝMI SLNEČNÍKMI! Skoro som toho Angličana vybozkával…

Zlatý človek! Ešte dal dcére rýchlokurz práce s navigáciou a ja som utekal zaplatiť. Pumpár s kamennou tvárou prijal moje ospravedlnenie, vyúčtoval peniaze a ja som si všimol červenou farbou dopísaný čas 8:53 a na spodku čas 10:56, kedy som zaplatil. Dve hodiny! Ale žiť budem o dva roky menej…

Keďže čas pokročil, ktosi nám horko-ťažko rozmenil eurá a my sme si utekali to toľkokrát napreklínané vécko ešte raz obzrieť… A dcéra si na celú cestu k moru a späť sklopila stredné sedadlo a zriadila si tam akúsi kanceláriu (neskôr vybalila aj tablet). Bolo už iba počuť: po dvoch kilometroch zahni doprava, drž sa vľavo, ešte toľko a toľko kilometrov, najbližšia odbočka bude…

POUČENIE NA ZÁVER 1

Na prejazd Maďarskom si treba len na použitie WC pre troch ľudí nachystať aspoň 20 eur v jednoeurovkách, my sme ich tam vďaka blúdeniu minuli hádam i viac. V Chorvátsku sme síce neplatili nič, ale ani tam to nebolo s čistotou a vybavením na jednotku (asi ako krtíšsky Kaufland). Oproti stavu spred siedmich rokov hlavne v Maďarsku výrazný pokles. Tiež som si viackrát vďačne spomenul na náš skromný personál na pumpách, ktorý sa vždy vzorne stará o tieto hojne navštevované miestnosti, ktoré navyše môžeme u nás doma využívať zadarmo.

Fotografie som zhotovil deň po našom príchode z Chorvátska a sú na nich dva náhodne navštívené čistulinké a komfortné záchodíky u nás, na krtíšskych pumpách – Shell a mojej obľúbenej Fregas. Nebál som sa o to, čo nafotím, lebo je tam poriadok vždy. Najväčší údiv som badal na tvárach žien na pumpách, keď som im vysvetľoval, čo na tom ich záchode idem vlastne robiť…

POUČENIE NA ZÁVER 2

V Maďarsku si dávajte pozor na diaľničné odpočívadlá mimo čerpacích staníc, ktoré asi nik nečistí a o ich úrovni sa nedá slušne debatiť. Kedysi hojne navštevované, dnes znalcami pomerov radšej obchádzané. To posledné, čo sme navštívili cestou späť tromflo aj niekdajšie mestské WC na Krtíši alebo autobusovej stanici a ešte hodnú chvíľu po jeho použití nás napínalo na zvracanie… Kultúra má veru rôzne parametre…

Shell1	Fregas1
Shell2	Fregas2
Shell3	Fregas3