Studnička, vzácny dar na kopci

Nepôjde o ďalšiu časť kriminálnych príbehov majora Zemana, ale krátky záznam o nečakanej spolupráci so správnym chlapom na správnom mieste, alebo aj ako som s týmto vzácnym človekom strávil tri dni koronavírusovej prvej vlny a ako sme spravili kusisko užitočnej roboty…

Studnička, vzácny dar, ktorý máme v našej dedinskej záhradkárskej osade Lesanka, poklad a neoceniteľný pomocník v letných horúčavách, ale desaťročia nečistená, asi od čias, keď ju tam chlapi začiatkom 70-tych rokov žeriavom osádzali. Dno bolo čoraz vyššie a ak som naložil na vozík šesť 60-litrových kanistrov, bolo treba čakať aj pol dňa, kým sa voda doplnila.

Už pár rokov dozadu som rozmýšľal, ako ju vyčistiť, veď si pamätám, ako v letných podvečeroch stojac v rade museli ľudia vodu naberať z hĺbky hákovitou bakuľou. To je ale dávno preč a v posledné časy sa stačilo zohnúť s vedrom v ruke a človek „nahmatal“ dno. Rozmýšľal som, dumal, ale samému ťažko, najmä, keď som to nikdy nerobil. Aj murársku lyžicu na dlhej rúčke som si už nahotovil, asi najlepšie vyhádzať vedrom vodu von a zvrchu vyberať usadený íl, uvažoval som, potom vliezť nejako dovnútra a s nejakým ochotníkom vyhádzať zvyšok.

Vravím jednému susedovi, ale dostal som len vyhýbavú odpoveď a zas rok prešiel… Už som chcel volať Ľuba na pomoc, že sa nejako už len s tým bahnom tento rok pomocnujeme, keď tu…

Od marca sme boli doma a snažili sa učiť z domu. Aby som sa odreagoval, pustil som sa do už ani neviem koľkého úľa pre moje včielky samotárky. Tentoraz z vyhodenej skrinky na náradie zo zbúraného domu. A práve keď som ho v pol apríli dokončieval, cestou do záhrady, vidím suseda, ktorý nie veľmi často chodí na záhradku, ako hadicou polieva ďatelinu. Čudné mi bolo, skade má vodu, až potom som si všimol vrčiace čerpadlo pri studničke, 80 metrov pod kopcom.

Nikdy tak nikto vodu nečerpal, vždy ju ľudia vláčili z úžľabiny vo vedrách, na kárach, ja aj autom na vozíku. Sucho je, skutočne sucho, príroda sa zase trápi, aj tento rok bude mizerný, keď niet vlahy už z jari a ľudia aj ďatelinu musia polievať, myslím si. Ešte som zatúžil po takom výkonnom strojčeku a šiel za svojou robotou. Ujko na mňa po chvíli čosi volal, ale nerozumel som, vŕtal som, nevenoval tomu pozornosť, myslel som si, že na iného volá.

Na druhý deň krátko poobede som sa pri ňom pristavil, práve keď znova polieval ďatelinku a vtedy som už porozumel – či by som mu vraj nepomohol, chcel by studničku vyčistiť! Začal už včera, aj ma vraj volal, ale neodpovedal som mu.

Div som z nôh nespadol: – Keby som bol vedel, hneď by som vám šiel na pomoc! Veď ja som to už roky chcel, ale sám? – vravím mu nesmierne potešený a spolu kráčame k studni, aby mi vysvetlil, ako si s tým poradíme.

Pozerám – čerpadlo, hadice, rebrík, rýľ, gumáky, vedrá, murárska lyžica na dlhej rúčke – sused to myslí smrteľne vážne.

– Vyčerpáme vodu a pokiaľ dočiahneme, vyberieme múľ lyžicou. Potom jeden z nás vojde dnu a bude naberať do vedra. Druhý to bude vynášať do jarku, – vraví mi. – Včera som veľa nespravil, pre jedného je to veľa roboty.

Zaujímavé, presne podľa môjho plánu.

Pustili sme sa do roboty – dočerpali vodu a začali vyhadzovať bahno von. Lyžicou to šlo pomaly, ale takú radosť som mal z práce! Ujko medzičasom rýľom odrazil vodu z jarčeka do studničky. O chvíľu som už bol v gumákoch a liezol do studne. Bál som sa, že sa zaborím aj po pás, ale vyššie od členkov to ani nebolo, stál som hlavne na nahmatavších kameňoch, ktorých tam bolo vskutku hodne. Voda čím hlbšie, tým rýchlejšie dotekala, bolo treba aj tú vyberať. O tej bahnitej voňavke, radšej nechcem hovoriť, ani sprcha nepomohla, bahno som cítil v nose aj ďalší deň po prebudení.

Robotu sme v ten deň nedokončili, dohodli sme sa na zajtra o takom istom čase a šli domov.

– Takú radosť mi už dávno nik nespravil, – vravím doma žene pri káve. – Sedemdesiatročný ujko, mohol by doma vysedávať, a on do takej roboty sa pustí! A mal som celý zvyšok dňa povznesenú náladu.

Len to nás trápilo, aká je tá naša dobrodinkyňa hlboká. Bahno bolo na začiatku vyše polky tretej skruže, ja som tipoval hĺbku aspoň päť skruží, ujko štyri. Nakoniec mal pravdu ujko, čo sme zistili, keď som sa na druhý deň dostal po spodok štvrtej skruže a tam bahno skončilo. Skoro pol studne bahna, taká bola zanesená! Neskôr som si ešte vyrátal objem vody, vyšlo mi približne 1,5 kubíka.

Čo všetko tam ľudia za tých skoro 50 rokov nahádzali! Skaly, pochopím, pekne to čľupne, deti mali radosť, ale rozbité fľaše, igelitové vrecia, pri dne aj veľká jednotárska reklama na zmrzlinu formátu A2 a stará reťaz, tak to už pochopiť neviem…

Vtedy nás prišli aj žena s dcérou pozrieť a moja dcéra nelenivá porobila mobilom fotky. Ešte tretí deň sme s ujkom všetku vodu vyčerpali a práca bola hotová. Aj za kalíšťok mi nakoniec ponúkol, zapili sme symbolicky vydarené dielo, aj kde-čo zo svojho stavbárskeho života ujko s iskrou mladosti v očiach pospomínal, ja tiež čo-to pridal, príjemne nám bolo, veľmi…

Dnes je po Vianociach, ale aj teraz ma hreje dobrý pocit, že sa nám podarila veľká vec – vody je nadostač a aj oveľa rýchlejšie priteká.

Len obrovskej starej vŕbe na štyri metre od studničky to neprospelo. Koncom leta jej listy ožltli, opadali a na jeseň ju vyvrátilo. Najskôr sa zmenili podzemné vodné koridory a starý strom sa im už neprispôsobil, alebo jej zaškodil prekyslený múľ vyhádzaný do jarku poblíž nej, inak si to neviem vysvetliť. Ťažko mi bolo hľadieť naň, ako by ma prastarý priateľ opustil…