Mnoho nezabudnuteľného som zažil s mojimi zvolenskými žiakmi, ale jedna príhoda mi aj dnes rozihrá úsmev na tvári, keď si na ňu čo i len letmo spomeniem…
Koniec októbra. Jeseň roku 2019. Doobedu hmla, neskôr slniečko, večer chladno. V novej škole som sa postupne udomácnil a s mojimi nulťákmi už kde-čo aj pozažíval. Mám rád poriadok a postupne som na istý poriadok navykal i deti, deti pochádzajúce často z veľmi biednych rodinných pomerov.
Spev náš každodenný
Najmä rána sme si obľúbili, naše ranné stretnutia – rozhovory o tom čo deti zaujíma, či trápi, čítal som im básničky, riekanky a nesmeli chýbať pesničky, vždy veselé alebo vtipné, aby sa deťom rozžiarili očká. Akási psychohygiena hneď zaránky.
Hoci môj prvý pokus o prečítanie polstranovej rozprávky skončil v polovičke druhej vety, postupne deti začalo zaujímať, čo im rozprávam alebo čítam a neskôr si aj vyberali, čo chcú znova a znova počuť. Takú rozprávku O bábike, ktorá vedela chodiť, som im musel voľky-nevoľky ku koncu čítať skoro každé ráno (z knihy Našim deťom od Márie Rusnáčkovej, čo je dodnes rozhodne jeden z najlepších výberov literárnych textov pre deti – vydalo Slovenské pedagogické nakladateľstvo Bratislava v roku 1981). Po takomto utíšení už bolo možné venovať sa kresleniu, písaniu či počítaniu, modelovaniu alebo niečomu, čo mi len tak napadlo.
Dva mesiace stačili, aby začínala moja tvorivosť ochabovať a keďže z princípu nekopírujem cudzie výtvory, nie som účastný žiadneho vykrádania nápadov iných cez Facebook, YouTube alebo Pinterest (malo by platiť, že ak si niečo vezmem, mal by som niečím iným prispieť, čo skoro nikde, bohužiaľ, nevidím), zrazu v hlave nič a pred očami velikánsky otáznik – ĆO BUDEME ROBIŤ ZAJTRA?
Keď som bol malý, otec mi raz podľa akéhosi návodu spravil papierovú harmoniku. Nesmierne sa mi páčila, často som ju naťahoval, muzicíroval a i otcovu precíznu robotu som veľmi obdivoval. Po čase sa mi však od môjho neustáleho nadrapovania rozpadla a otec si na druhú harmoniku už nikdy čas nenašiel. Dokonca si po rokoch na ňu ani nedokázal spomenúť, podobne, ako na pieseň o pytliakoch/zbojníkoch, čo mi neraz pri ohníčku s nádychom tajomna spievaval. Dnes sú obe vďaka internetu prístupné. Neskôr som sa, možno práve kvôli tej papierovej, učil už na riadnej, veľkej, v hudobnej škole hrať…
Po dvoch mesiacoch v škole sme už poznali niekoľko detských pesničiek a ako vravím, každé ráno ich cibrili znovu a znovu, dokola, vždy s mojou harmonikou. Tú donekonečna ohmatkávali, stláčali na nej klávesy či gombičky na basoch, skúšali aj oni čosi zahrať, nuž som sa už predtým zaoberal myšlienkou, žeby sme si spravili nejaké harmoniky z papiera. Ale ako? Veď nožničky nikdy nepoužívali, s ceruzkami to už bolo lepšie, kreslili sme a písali každý deň, strihali však len zriedka. Dlho som nad tým dumal, ale nič nevydumal…
Vtedy som až neskoro večer dostal nápad, ako vyrobiť podobnú harmoničku jednoducho a rýchlo, vystrihnutím obdĺžnika a jeho pozdĺžnym skladaním na jednu i druhú stranu. Môj ukážkový výtvor z hodiny vidíte na úvodnom obrázku a hoci deťom veľmi pomáhala moja nezabudnuteľná asistentka Majka, musel som aj ja odskakovať od roboty, a tak som na klávesnici spravil chybu, čo ma zamrzelo…
Harmoniky v akcii
A deti? Deti boli uveličené, neskutočne natešené, žiarili, že aj ony budú konečne hrať na vytúžených harmonikách. Aké však bolo ich sklamanie, keď po ich dokončení zrazu zistili, že ANI JEDNA NEHRÁ!!! Vo sne by mi nenapadlo, aké očakávania budú deti mať od obyčajného kusa papiera! Snažil som sa im vysvetliť, že to hrať nemôže, že je to len papier, ale márne – niektoré mali i slzy na krajíčku… Nakoniec som dostal spásny nápad – vysvetlil som im, že aj ich harmoniky hrajú, ale iba keď hrá tá moja velikánska. Nuž som ju schmatol a vyhrával a spieval, čo mi napadlo.
A deti okolo mňa celú HODINU (!!!) vydržali naťahovať tie svoje harmoničky a spievať so mnou o dušu spasenú najmä tých niekoľko piesní, čo sme už poznali… Verili by ste tomu?
Hráme na varhanoch
A ešte čosi. Po Vianociach som deti pustil aj k elektrickým varhanom, ktoré som v lete dostal od strýka z Martina. Hoci staršie, dovezené kedysi dávno z Talianska, ale nevybalené, odpočívali u neho v pivnici dlhých 40 rokov, aby nakoniec mohli spraviť týmto deťom radosť. Keď som odchádzal o mesiac zo Zvolena, venoval som ich škole, deťom, ktoré mali tak nezabudnuteľne rady muziku…
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.