Vedľa našich štyroch parciel bývalej záhradkárskej osady Lesanka je už niekoľko rokov ticho. Pozemok sused asi odpredal obci, ale nikto sa oň ani len neobzrie, nuž začal zarastať kadejakou šípinou. Keď som videl, ako rýchlo také opustené parcely dokáže pohltiť mladý les, škrelo ma, že takú divočinu budem mať v susedstve. Koľko takých parciel tu už je! Darmo, vidiek pustne, dožíva. Keď som zjari pri chodníku zakopol o mladý dub, otázka začala byť skutočne aktuálna – Čo s tým?
Rok sa ukazoval obstojný, v neskorú jeseň sa rozpršalo, do konca marca všetko v norme, ale v apríli napršalo len 3 milimetre a máj to s úhrnom 33 milimetrov ani zďaleka nedobehol. Sucho! Tráva napriek tomu narástla a na susednom pozemku poprerastala aj starú trávu.
Už vlani som rozmýšľal skosiť ho. Ale potom som prešiel na inú školu a boli onakvejšie starosti. V záhrade sa porobilo iba najnutnejšie.
Čo s tým? – trápila ma dokola neodbytná otázka. Skosiť to kosou? Veď ráno už mesiac rosy niet, nijakovsky sa mi do tej roboty nechcelo. Ale kvôli koronavírusu bolo zrazu voľna veľa, sedeli sme ponajviac doma, stále ma mátala tá istá myšlienka – pustil som sa teda v pol máji do toho.
Najprv nožnicami vyšniapať šípinu a mladé stromky, obstrihať zdivočené dva rady viniča a pustiť sa kosiť. Ručná kosa sa v tej džungli po kolená neosvedčila, na rad prišiel vyžínač. Pol dňa som kosil, a nedokosil. Až ďalší deň som to dokončil. Do večera som ešte stihol aj trávu pohrabať. Zvyčajne po vyžínači niet veľmi čo hrabať, tu toho bolo veru dosť.
Napriek tomu ma to škrelo. Dobre, raz za tri roky to skosím, aby tam nič nerástlo, ale prečo by tam nič rásť nemalo? Hoci to nie je moja zem, úžitok z nej môže byť, veď aj tak nikomu nechýba. Čo tak posadiť tam semienka? Marhule, jablone, slivky, čo príde do rany. Veď to ako by ste túlavého psa chovali – my sme mali takého, Belom sme ho volali a bránil by nás do poslednej kvapky krvi… Ale poďme k téme.
Aby som to sprehľadnil, nechal som len zopár hláv viniča na vrchu pozemku a so zvyškom sa navždy rozlúčil. Víno nepijem a hrozna máme aj na našom skutočne dosť.
Zvykol som kôstky sadiť okolo kolíka, ale keď som kosil, nevidel som ho vo vysokej tráve, preto som tam navozil skaly a pri najbližšom vhodnom termíne podľa lunárneho kalendára (panna, býk) sadil okolo nich.
Postupne som cez leto zbierku podopĺňal tak, že viac stromov tam už rásť jednoducho nemôže. Ak sa niektoré ujmú, budú mať pevné korene, teda prečkajú aj dlhšiu nepohodu a dožijú sa podstatne vyššieho veku. A človek, čo tam raz príde, možno bude rád, že nemusí začínať od nuly…
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.