Jeseň 2019. Konečne som našiel odvahu a po dlhých 21 rokoch zmenil pôsobisko. Dlho som nad tým uvažoval, zvažoval PRE a PROTI, zámysel odísť prehadzoval v dlaniach ako horúci zemiak, roky veril, že sa môže inde aj lepšie dariť, ak vám na práci záleží, no a nakoniec som sa v pude sebazáchovy rozhodol odísť, hoci nie najbližšie – priamo do Zvolena, zamenil takzvané istoty za neistú budúcnosť a nové prostredie…
Neľutujem. Podmienky kráľovské, veď som bol v kráľovskom meste, ľudia milí, zväčša ústretoví a moji žiaci nulťáci síce problémoví, veď prvý ročník by asi nezvládli, ale keď sme si na seba zvykli, viac-menej bezproblémoví, rešpektujúci ma. A pri počte 14 a neskôr len 12 žiakov, kedy pravidelne do školy chodila čosi viac ako polovica z nich, to bolo aj prirodzené.
Bývalá športová škola mi ponúkla presne to, čo som vtedy potreboval – vydýchnuť si a nabrať nových síl. Kameň, čo dlho na jednom mieste leží, machom obrastá. Odbremenený od animozít, banalít a stagnácie, neriešených a často aj neriešiteľných každodenných trápností, plne som sa oddal svojej práci. Nikto na mňa nezazeral, nikomu som nezavadzal, problémy, ak aj nejaké boli, hravo riešiteľné, o techniku som sa obzerať nemusel, poviem rovno, skoro ako prázdniny. Prvý stupeň bol až na druhom poschodí tejto povojnovej budovy s metrovými múrmi, čo bolo z jedálne presne 68 schodov. Malá zborovňa a zopár tried, už len kvôli tým schodom nás tu málokto kedy vyrušil. Zato mňa vtedy prestalo vďaka nim bolieť koleno…
Veľmi dobre som vychádzal aj s vedením školy, najmä pani riaditeľku som si obľúbil pre jej dobrosrdečnosť, čoho prejavom bolo aj to, že ma v polovici roka pustila do Krtíša, kde som sa postavil novej výzve, keďže súrne potrebovali učiteľa informatiky. Dokonca ma chcela prijať aj nazad, pomôcť mi, keď som to v Krtíši po ďalšom pol roku chcel vzdať. Nakoniec som intuitívne cúvol, ostal v Krtíši a tým ju sklamal, no akosi som cítil čosi vo vzduchu… O chvíľu naozaj – prišiel vírus a otec potreboval pomoc. Presne o rok a jeden mesiac zomrel.
Mával som aj asistentku, niekedy aj dve na striedačku, triedu svetlú, tip-top, s novou tabuľou, projektorom, internetom, tu hravý kútik, tam lavice, vzadu hoci starších, predsa len osem počítačov. A keď žiakom hlávky oťaželi, šup ho von na mestské ihrisko, alebo do parku blízkej univerzity. To všetko obohatené o ponuky osvetového strediska, mesta, či okresného úradu, poskytovalo možností viac než dosť.
Každý deň sme začali spevom, rečňovankami, rozprávkou alebo príbehom. Potom papať, kresliť, maľovať, modelovať, strihať, hrať sa strážcu levov, sem-tam pozrieť, či Mášu náhodou nezožral ten veľký ruský medveď a ak práve nepršalo, tak hurá von. Ešte upratovanie, obed (varili fantasticky, porcie boli veru výdatné) a pekný deň bol za nami.
Prvýkrát som sa tu stretol s elektronickou dokumentáciou, čo ma obohatilo a nesmierne zaujalo. A keď som si navyše vytvoril návyk plánovať si ďalší deň hneď po vyučovaní, žasol som, ako to človeku uľahčuje život. Plány som síce nemal uložené na serveri, ani mi to kolegyne neodporúčali, ale dnes viem, že tak je to lepšie, len to treba vedieť vpratať do tabuliek v EduPage. Wifi router na každej chodbe, heslo s 5o znakmi, len notebook sme mali odovzdávať každý deň do zborovne. Vypýtal som si teda starý maličký e-Book s Windows XP za ktorým by už asi nikto neplakal a ten som bez škrupulí nechával v zamknutej triede.
Poobedia voľné, harmonika, sem-tam knižnica, rozhovory s novými ľuďmi, prechádzky po meste, občas nákup, večery s knihou a rozhlasovými hrami, zrazu sa starať o raňajky a večere, teplo v byte a čistú bielizeň, omladol som a vrátil sa o dvadsať rokov vzad…
Hoci som vždy chcel učiť na dedine, do tejto školy a do jej útulného prostredia v srdci mesta som sa zamiloval. Ak by som mal dnes svoje rozhodnutie odísť z domova revidovať, nič by som na ňom nezmenil a len ľutujem, že na Jednotke dnes už nie som.
Aj takto som sa chcel poďakovať tejto škole za radostné chvíle v nej prežité…
ALBUM (Foto najmä Mgr. Mária Laciková)
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.