Pavol Országh Hviezdoslav sa narodil 2. februára 1849…
Rok 1999 Matica slovenská vyhlásila za Hviezdoslavovský rok. Je to zaiste príležitosť zamyslieť sa nad odkazom básnika, národného buditeľa, vlastenca a navyše aj môjho krajana Pavla Országha Hviezdoslava (1849 – 1921).
Údaje o jeho živote a diele sú známe už aj malým žiakom základnej školy. Žiada sa mi preto pristaviť sa ani nie tak pri jeho básnickom, ale predovšetkým pri jeho stále aktuálnom ľudskom odkaze. Hviezdoslav sa už za svojho života dostal do zvláštnej situácie. Na jednej strane bol uznávaný ako básnický velikán, génius národa, najlepší slovenský básnik, ktorému patrí úcta i chvála, a na druhej strane ho nik nečítal.
Uznávaný, no nečítaný. Oslavovaný, no nepochopený.
Mne osobne sa na ňom páči niekoľko zvláštností:
Predovšetkým je to jeho zrastenosť s rodným krajom – Oravou, úcta k reči svojich predkov i vernosť svojmu národu. Neopustil ho ani v najťažších chvíľach. Pravda, ono sa to dnes ľahko hovorí. Ale Hviezdoslav žil v inej dobe, a vytrvať v onom predsavzatí, odolať zvodom cudzích mocipánov, nepodľahnúť lákadlám nebolo vôbec také jednoduché, Aj keď sa istý čas zdalo, že ho už majú, Hviezdoslav sa jednako vrátil ako stratená rieka do svojho pôvodného riečiska.
Básnik bol človek demokratického zmýšľania, preto sa mu nesmierne bridilo panské povýšenectvo a koristníctvo, či už na účet slabších alebo samej prírody. Mať sa dobre za akúkoľvek cenu! – to bolo ich heslo. Pravda, bez roboty. Preto Hviezdoslav tak vysoko oceňoval prácu, pracovitosť a pracujúceho človeka, teda našich robotných otcov a matere. V práci videl liek na všetky neduhy moderného človeka. Postrehol, že budúcnosť nepatrí tým, ktorí štrngali ostrôžkami pred muzikou a nafukovali sa, ale pracujúcemu ľudu.
A čo je obzvlášť v jeho tvorbe pozoruhodné, je jeho vzťah k prírode. Môžeme sa o tom hocikedy presvedčiť v 7. kapitole Hájnikovej ženy, kde hovorí o rúbaní lesov pod Babou horou, aj mne dôverne známych. Akoby sme počuli plakať horu, a básnika s ňou! Prírodu vnímal ako živú bytosť, o čom tiež nájdeme dôkazy v spomínanej Hájnikovej žene, vnímal ju ako dobrodenie, ako dar pre všetkých. Ak neprežije ona, skončili sme aj my. Ale vie o tom aj dnešný človek? Ä chce to vôbec vedieť?
Hviezdoslav bol mimoriadne citlivý muž, reagoval na všetky problémy tých čias, nielen doma, ale aj v okolitých krajinách. Keď severná časť Oravy pripadla po 1. svetovej vojne Poľsku, ako náhrada za Tešínsko, na túto chamtivosť nezareagovali ani renomovaní slovenskí politici. Hviezdoslav áno. Svoj protest vyjadril v básni 28. júla 1920. Na dôkaz malý úryvok:
Ba i mňa starého už berie zlosť:
fuj, závisť brata, sestry hrabivosť bez páru!
Majú v moci mnohé milióny,
a mizerných tisícok pár ti chvácu oni…
Je tu však ešte jeden problém, problém jeho básnickej reči. Vraj nezrozumiteľnej.
Isteže, Hviezdoslav nebol pesničkár, ani jarmočný básnik, šiel do hĺbok. Pre mnohých neprístupných a nezaujímavých. Mám silné podozrenie, že Hviezdoslav akoby zakódoval svoju reč. Urobil ju nepochopiteľnou pre nepovolané uši, pred ktorými bolo potrebné hodnoty skrývať. Skutoční záujemcovia a milovníci jeho poézie si k nej vždy cestu našli a nájdu. Hviezdoslav akoby rád videl práve len tých pracovitejších, snaživejších. Len tým, ktorí si to zaslúžili, bol ochotný odkryť svoje tajomstvá, im sa zdôveriť a vyzradiť svoj kód.
Hviezdoslav bol tiež iba človek. Človek, ktorý za nás trpel, zastával sa nás, bránil nás, ako mohol. Nechceli by ste si aj vy na jeho pamiatku prečítať nejakú jeho báseň, nie dlhú, zamyslieť sa, porozmýšľať…? Ak nebudete vedieť, spýtate sa, ak budete vedieť, poviete!
Veľký Krtíš 13. 2. 1999
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.