Dnes by si už človek pomaly ani nedokázal vybaviť tie chvíle covidového šialenstva, čo ešte pred rokom a pol zúrilo všade dookola. Mne sa skoro stalo osudným orezávanie stromov na Krtíši…
Zimy sú síce miernejšie ako kedysi, ale nemajú konca a sú sychravé. Koniec februára 2021, posledný týždeň pred jarnými prázdninami. Na jeho začiatku som mal zo dve hodiny vyučovania voľné, orežem stromky v areáli školy, dúfal som. Poobede býva plný detí a stromky nerezané niekoľko rokov, s ovísajúcimi vetvami, im prekážali v pohybe, ešte dobre, že sa niečo zlé nestalo. Ponáhľam sa, aby to ešte dnes bolo hotové, sľúbil som to družinárkam, ale precenil som svoje sily, nevychádzam s časom. Aj AKUpílu som si doniesol, ale pílim najmä ručnou, driem ako kôň, spotený od námahy na ľadovom vetrisku – prefúkalo ma na kosť.
V piatok som už musel k lekárovi, ale ten vedel, že žena má covid, nuž vyšetrenie ani nebolo vyšetrením, len obhliadka spoza dverí. Ani poriadne lieky som nedostal a na výslužku len: „Ak by vám bolo horšie, príďte v pondelok.“
Kašeľ, malátnosť, horúčka, hádam sa nejako vykurírujem v teplej posteli, vravím si, ale mal som zlý pocit, ktorý neklamal – večer som mal test na covid už aj ja pozitívny.
V sobotu začali jarné prázdniny, ale aké? Ledva prejdem po byte, ani jesť sa mi nechce, nechutí. Po obede už kašlem krv. „Zle je so mnou“, vravím žene malátny ako mucha, lomcovaný horúčkou. Večer som ešte prešiel na WC, ale cestu do kúpeľne som už nezvládol a v predsieni som sa zvalil tak nešťastne, že som si doudieral o skrinku hlavu i ruku. O chvíľu akoby z diaľky počujem nárek mojej ženy, ako cez hmlu vidím čiesi nohy zospodu, ako ma prekračujú sem i tam. Ktosi ma posadil, pozerám otvorenými dverami do susedov, všade krik a zhon, množstvo ľudí. Sused ma dvíha zo zeme a šikuje ku gauču v obývačke. Cítim čosi mokré a studené na tvári, všetko vnímam, ale pohnúť sa neviem. Pred jedenástou večer prišla kdesi zatáraná sanitka…
Žena mi na košeľu prehodila vetrovku a obula papuče. „V aute je teplo“, presviedčal ju doktor, aby mi nedávala zbytočnosti. NEBOLO. Jemu možno, v tom kozmonautickom skafandri obalenom igelitom. A nebolo teplo ani na otvorenej rampe covidového oddelenia na Krtíši. Čo čert nechcel, toto bola najchladnejšia noc tej zimy, mínus desať stupňov. Drkocú mi zuby, klepú sa mi nohy, pozerám na pustú ulicu, nechápem, čo tam len tak sedíme. Nakoniec nevydržím, prosím aby zavreli tú bránu, že mi je strašná zima. Spustili žalúziu, ale zima ostala. Nakoniec vyrozumiem, že čakáme na doktora. Ten nakoniec po nekonečnom čase prišiel, ja som si už nohy ani ruky necítil, naložili ma na vozík(!) a odviezli na CT. Keď ma vyzliekli a položili na ľadovú plastikovú podložku toho prístroja, pomyslel som si, že ma dávajú asi rovno do mrazničky…
O pol druhej som bol na izbe, drkotajúc už nielen zubami, ale aj ušami, s úlohou prezliecť sa do pyžama. Poháňala ma predstava teplej postele, nevadila mi ani prihliadajúca igelitová sestrička, no šlo to sťažka. Keď odišla, vyložil som si pár vecí z tašky, pozerám, v sklíčku na stolíku množstvo ružových tabletiek, ešte rozmýšľam, prečo neupratali po predošlom pacientovi, poriadkumilovný, vyhadzujem ich do koša.
Súprava na pripojenie k ventilácii pľúc
Ventilačný rozvod priamo nad lôžkom
Obzerám nafasovanú posteľ, sklopiť sa nedá. Doma spávam skoro bez vankúša, vankúš mi vadí, nemám síl špekulovať nad tým, padám do tepla.
O chvíľu prišla iná sestrička, taktiež igelitová, napichla ma na infúziu, z prsta skontrolovala nasýtenosť krvi kyslíkom (chodili s tým za mnou skoro každú hodinu, či ma netreba napojiť na pľúcnu ventiláciu) a už mizla vo dverách, ešte volám, prosím o nejakú deku, lebo som sa triasol aj pod paplónom.
Doniesli mi a ja s jednou rukou napichnutou, druhou, dobitou, nehybnou, polosediac-pololežiac konečne asi o tretej zaspávam.
Ráno takto prišpendlený k posteli ani len bežnú potrebu som nevedel vykonať…
Bažant na vykonanie malej potreby (prázdny)
POZNÁMKY za okrajom
Dnes si myslím, že som skoro doplatil na smrtiacu kombináciu zápal pľúc + covid. Zdravého by ma asi covid nedostal. Paradoxne to bolo až na samom konci toho neskutočného panikárenia.
Smrť na takéto niečo je asi z tých milosrdnejších – jednoducho vás vírus za pár dní „vypne“. Bez pomoci by to v mojom prípade už asi dlho netrvalo.
Tie vyhodené tabletky som mal zjesť, ráno som dostal riadny pucung od asi hlavnej sestry, že som vraj ohrozil priebeh liečby a nemusím sa uzdraviť. Mňa by nenapadlo, že toľko a rovnakých tabletiek naraz niekto môže zjesť, dve-tri by som pochopil…
Tá zima bola asi nakoniec ten najuzdravujúcejší prostriedok, asi ako pobyt v Ľubietovej, keď som bol malý chlapec a chutiť mi začalo hneď, ako mi doniesli prvé raňajky. Predsa len stratené teplo, energiu sa telo snažilo doplniť, len čo to šlo. V podstate som niekoľko hodín dostával netradičné studené zábaly…
Starali sa o mňa na Krtíši vskutku vzorne. Neviem síce, komu poďakovať, sestričky som sa učil rozoznávať len podľa ich postáv a očí (niektorých veľmi pekných), onedlho to oddelenie s nástupom teplých dní zrušili a ja som doniesť aspoň kávu s bonboniérou nestihol…
Toto vyhodenie zo sedla bežného pracovného zhonu mi pomohlo tiež zorientovať sa v živote, aký som viedol, ale o tom som už písal…
Na štvrtý deň
Nečudujem sa, že je sestričiek málo – robota je to ťažká a ony sú totálne preťažené. Len čo sa niektorá z nich zjavila, už jej nebolo, akoby všetky boli na vrtuľový pohon, nedávali sa so mnou ani veľmi do reči. Pochopil som to, keď mi asi na piaty deň, keď prišiel konečne aj nejaký ukrajinský doktor a vyšetril ma, nechali na izbe zdravotný záznam. Za necelých päť dní mal 16 husto popísaných strán!!! Ak odrátame dvojstranový záznam z EKG, aj tak je to veľa. Spravili z nich, podobne ako z nás učiteľov, úradníčky s povinnosťami, ktoré pred niekoľkými rokmi ani nejestvovali. Nezávidím im a ani sebe. Prestáva to byť o ľuďoch, ale viac o papieroch. O to viac si ich dnes vážim…
Posledné noci som spal len s prestávkami, v náprotivnej izbe hrozne nariekal akýsi človek. Pred prepustením ma na pár hodín dali k nemu na izbu, bedákal, až mi mráz behal po chrbte, asi už smrť naňho volala a on jej odpovedal. Až v škole som sa od našej informátorky dozvedel, že to bol učiteľ z Bušiniec, 80-ročný a že tam zakrátko i umrel.
Keď vyšlo slniečko, našiel som si i kamarátky v kožúškoch.
Keď som už ako tak zvládal postaviť sa na nohy, chcel som vyrovnať tú moju posteľ. Jedna sestrička vravela, že je zaseknutá a ani údržbár si s ňou nevedel poradiť. Ja som si síce veril, ale precenil som sa. Na ten socialistický mechanizmus som nedisponoval dostatočným množstvom mentálnych schopností, remeselnej zručnosti a ani fyzických síl. 🙁
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.