Ako učiteľ slovenčiny denne prichádzam do styku s pojmami typu: doplnkové čítanie, základné či povinné čítanie, oddychové čítanie, čitateľská vášeň či jej nedostatok, teda nezáujem o čítanie. Ak o niekom povedia, že nič nečíta, vieme, že na sebe nepracuje.
Lenže nie je čítanie, ako čítanie. Iné je čítať vkladné knižky, prípadne oddychovú literatúru, často nabitú sexuálnymi banalitami či posteľovými scénami, a iné je kultúrne čítanie umeleckej alebo odbornej literatúry s ceruzkou v ruke.
Často s počudovaním počúvam, hlavne z úst ľudí, ktorí neprekypujú chuťou vzdelávať sa, že vraj by aj čítali, ale keď sa im to nariaďuje, ak ide o povinnú literatúru, čítať nebudú. Ich vec. Ale povedzte, čo títo ľudia chcú od života, keď nie sú ochotní prečítať si ani základnú literatúru?
Návyk čítať, láska ku knihám a čítaniu sa vytvára predovšetkým v mladom veku, najčastejšie už v detstve. Všimol som si to pred rokmi na svojich deťoch, ako im čítanie rozširovalo duševné obzory, poznanie i citové sféry, nehovoriac o tom, že nikdy nemali problémy s pravopisom, so slovnou zásobou, ale ani so slohovaním. Som si istý, že každý rodič, ktorý zahŕňa svoje dieťa len materiálmymi prebytkami namiesto toho, aby ho privykal k hodnotnej knihe, pácha na ňom nenapraviteľnú krivdu.
Ochudobňuje ho totiž o veľké duševné dobrodružstvá a zážitky.
Ak mám hovoriť za seba, najväčšiu radosť mám vždy z knižného daru. Kniha je skutočne výborný celoživotný spoločník, nenadarmo sa to hovorí. Jej dôležitosť neraz preveril sám život. Sami najlepšie viete, ako nezriedka sa vo svete stáva, že nás oklame kamarát, zradí priateľka, ohovoria aj dobrí susedia, obvinia známi, môže nás opustiť žena, muž i vlastné deti, ale nikdy nie kniha. Navyše je nenáročná a veľmi skromná – nevyžaduje si najrôznejšie nosiče a prehrávače. Nedotkne sa jej výpadok elektrického prúdu, ani zmena ročného obdobia. Môže s nami putovať kamkoľvek. Zmestí sa do vrecka, rovnako aj do plecniaka či aktovky. Môžeme ju čítať doma, vonku i na výlete hoci pri sviečke. A navyše kniha je zatiaľ aj cenovo ešte ako-tak dostupná všetkým. Treba si želať ešte niečo viac?
Z čias svojej mladosti si spomínam, ako môj otec, obyčajný roľník, veľmi rád čítal, najmä v zimných mesiacoch, keď už neboli práce na poli. Z kníh vždy vyčítal čosi, čo potom s úspechom využíval v pestovaní poľnohospodárskych plodín alebo pri chove dobytka. Taktiež mi utkvel v pamäti náš sused, ktorý jediný z celej vyše trojtisícovej obce vedel vrúbľovať stromy. A ešte väčším prekvapením pre nás bolo, že sa to všetko naučil z kníh ako samouk. Keď sme podrástli, zvládli v škole abecedu, s nadšením sme ich nasledovali.
Ale v posledných ročníkoch základnej školy, hlavne na strednej škole už prišlo tzv. povinné a doplnkové čítanie, priznám sa, spočiatku som akosi nestačil na všetko. A potom, keď sme analyzovali jednotlivé diela povinného čítania, sedel som na hodine ako na tureckej kázni. Ničomu som nerozumel. Zahanbený, že sa mi vôbec také niečo prihodilo, pustil som sa nesmelo do roboty, a do konca roka sa mi podarilo vyrovnať všetky podlžnosti. Až vtedy, na vlastnej koži som pocítil nebývalú premenu: na hodinách literatúry som odvtedy vždy vedel, o čom je reč, dokázal som správne odpovedať na otázky, porovnávať, zasvätene sa pýtať i diskutovať.
Je to zvláštne, lebo až v zrelom veku si dodatočne a jasne uvedomujem, že som vlastne mal šťastie: veď som študoval nielen u svojich profesorov, teda učivo predpísané školskými osnovami, ale učil som sa dokonca aj u majstrov svetového mena prostredníctvom ich kníh, počnúc Sofoklom a končiac domácimi umelcami Válkom či Šikulom. A musím tiež povedať, že mi dali toľko, koľko som len vládal uniesť. Nie je to úžasné? Kto by na to nebol hrdý!
Nakoniec by som chcel povedať celkom jednoduchý recept všetkým tým, ktorí vraj neradi čítajú: Predovšetkým začnite čítať. Prvá knižka sa vám bude čítať veľmi, veľmi ťažko a zle. Nedbajte na to! Druhá už troška ľahšie, tretia, ak vydržíte, ľahko, po štvrtej už siahnete sami. Ďalšie knihy už nebudete rátať. Budú samozrejmosťou. A až potom pochopíte, že ste urobili objav – odhalili ste totiž tajomstvo, ako si oblažiť dušu, posilniť rozum, pookriať.
POZNÁMKA
Napriek tomu sa nie bez obavy nesmelo pýtam: Prečíta si niekto hoci aj tieto riadky?
Veľký Krtíš 3.3.1998
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.