– Tak, toto bude odteraz vaša trieda, – vraví mi pani riaditeľka a uvádza ma do priestrannej miestnosti stredného pavilónu školy v Pohorelej.
V kalendári je rok 1993, som čerstvým absolventom Pedagogickej fakulty a plný učiteľského elánu. Milujem hory, a tak som uprednostnil Pohorelú pred inými dedinami, kde mi taktiež ponúkali miesto učiteľa.
– Budete učiť tretiakov. Do začiatku školského roka si pripravte nástenku a o písomnostiach sa porozprávame neskôr, – poznamenala už na odchode…
Poprechádzal som sa po triede, čudoval sa nad tabuľou pevne pribitou na stenu, akú som v živote nevidel.
– Ešte, že sa dajú na nej posúvať krídla! – pomyslel som si, skúšajúc písať kriedou na toto čudo.
Pokochal som sa výhľadom z okna na majestátnu dolinu Hrona hadiacu sa niekoľko kilometrov poniže, vyskúšal ťažké závesy, ktorými som ledva-ledva pohol a nakoniec zastal pri zadnej stene s malými skrinkami, ale obrovskou červenou nástenkou zakvačenou uprostred.
– Čo len s tebou? – pýtam sa, ale nástenka nebola Nastenka, takže mlčala ako hrob.
Na Horehronie som si síce priviezol niekoľko krabíc plných kníh, ale obrázky žiadne. Čert vedel, že práve tie budú predmetom mojej skúšky dôveryhodnosti!
Znechutený som si zaumienil, že do zajtra niečo spásne vymyslím a vybral som sa do zborovne medzi nových kolegov a kolegyne pozoznamovať sa a s každým prehodiť aspoň pár viet.
Celý zvyšok dňa som riešil problémy so sťahovaním sa do Pohorelskej Maše, kde mi narýchlo pani riaditeľka zohnala podnájom a nástenka mi úplne vyletela z mysle.
Ráno stojím pred ňou znova.
– Čo len s tebou? – pýtam sa nástenky bezradnejšie ako včera.
Tá, prirodzene, opäť mlčala, nejaviac o moje problémy pražiadny záujem.
Znechutený a zadumaný dávam si povinné kolečko okolo triedy. Nepomohlo. Skúšam ešte jedno, efekt ten istý. Nakoniec som si sadol na poslednú lavicu priamo oproti môjmu trápeniu zavesenému dôležito na stene. Krikľavá krvavočervená nástenka bola chtiac-nechtiac najdôležitejším objektom v triede.
Začínam mať hlúpe tušenie, že táto úloha nedopadne najlepšie. Civím na nástenku s čoraz väčším odporom a nie a nie mi niečo múdre skočiť do hlavy. Zrazu…
– To je ono! – vyskakujem od radosti a bežím von z triedy pozháňať nejaké časopisy.
Po nenápadnej obhliadke zborovne i okolitých tried (nechcel som nikomu prezrádzať svoje problémy, vrhajúce na mňa nie najlepšie svetlo) som s uznaním skonštatoval, že všade vládne dokonalý poriadok postrádajúci akékoľvek zbytočnosti, no na druhej strane som bezbožne preklínal toho, kto je za tento minimalizmus zodpovedný. Až neskôr som sa dozvedel, že zber papiera je na tejto škole posvätnou záležitosťou a papierachtiví návštevníci školy sú v dôsledkoch svojej činnosti horší ako kobylky.
– Čo teraz? Kde zohnať nejaké obrázky?
Keď som ani po troch dňoch nemal nástenku hotovú, pomohla šťastná náhoda. Aby som nejako využil čas, pustil som sa do úprav svojho nového pracovného prostredia – Peťo, školník, už pracoval na drevenom stupienku k tabuli, lebo pre malé deti bola privysoko, ja som opravoval pokazené koľajničky na okenných závesoch a nakoniec došlo aj na veľkú skriňu, dovtedy nenápadne postávajúcu pri bočnej stene.
Keď som otvoril dvierka, na jej dne sa zrazu objavila skromná kôpka časopisov.
– Ha! – vyrazilo zo mňa a hneď som ich netrpezlivo vyberal. Bolo tam zo pätnásť čísel akéhosi časopisu o požiarnikoch. Sklamaný som prelistoval prvý z nich a… …otrávene som ho odhodil. To, čo sa nečakane objavilo na zadnej strane časopisu, keď dopadol späť, bolo óóóbrovské hasičské auto s krásnou hasičkou vyškierajúcou sa na schodíkoch toho monštra!
– To by mohlo byť! – a netrpezlivo sa vrhám na ďalší časopis. Na jeho obálke vzadu – ďalší veľký obrázok, ďalšie velikánske auto s krásnou hasičkou…
O pár minút bolo na zvesenej nástenke bez ladu a skladu porozhadzovaných pätnásť vytúžených obrázkov, prišpendlených to skvostov najmodernejšej požiarnej techniky s najonakvejšími hasičskými top modelkami. Tomuto nevšednému dizajnu kraľovali krasopisom nadpísané Amonašviliho slová: „Vitajte v škole, deti!“
Čudovali sa moji kolegovia, kolegyne, čudoval sa Peťo, školník, upratovačky a aj pani riaditeľka. A hoci som odvtedy urobil tých násteniek neúrekom, táto moja prvá mala aj tak najväčší úspech.
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.