Ako súvisí konzumácia tejto ľadovej pochúťky s autoritou učiteľa? Po vysvetlenie tejto záhady sa vrátim do Pohorelej na jar roku 1994…
Po zime, ktorá tu, pod hoľami Nízkych Tatier, vo výške skoro 800 metrov nad morom býva nekonečná, sa konečne oteplilo a na dolnom konci dediny začali predávať zmrzlinu. S mojou žiačkou Jankou, ktorá ma na to nahovorila, sme sa teda po vyučovaní, v jeden prekrásny slnečný deň, vybrali na koštovku.
Zmrzlinu predávali v akomsi stánku na brehu strmo tečúceho Kompanického potoka, zurčiacej dravej horskej bystriny. Pred predajňou zo dva stoly, pri jednom dvaja chlapi, čosi popíjajúci a opodiaľ, priamo nad korytom potoka, lavičky opierajúce sa o plot akejsi záhrady. Tam už plno dievčat z našej školy, šiestačky, siedmačky. Kúpili sme si zmrzlinu a šli sme si k nim prisadnúť. Aj so zmrzlinou sa dajú robiť kúzla – pichnete do nej jazykom a už je očko hotové. Pichnete druhýkrát a už to môže začať žmurkať. Spravíte veľkú dieru na spodku a malý krikľúň učupený v kornútku je na svete. Načuchrete mu perami frizúru a za brucho sa môžu chytať tí okolo vás.
Jarná bujarosť v nás začala kvitnúť, zurčať ako tá riava pod nami, smiech a radosť zo života všade dookola. Začali sme sa na lavičke pretláčať – kto spadne z nej prvý a o chvíľu ma už ťahali za ruky, že ma hodia do potoka.
Tu sa od neďalekého stola zdvihol nevysoký chlap, zo päťdesiatročný:
– To kto?!?, – zreval, a aj potok stíchol.
– Učiteľ, – hleslo ktorési z dievčat.
– Tak vy toto robíte učiteľovi?!? To sa nehanbíte???
Všetci sme si posadali na lavičku, nikto sa ani len nepohol, ako prilepení. Chlap sa uvelebil na stoličke a pokračoval v prerušenom rozhovore s prísediacim. Mne nedalo a ešte som škodoradostne zabŕdal do dievčat. Jarné vtáča ale uletelo ktoviekam, bolo po nálade a onedlho sme sa rozišli skrúšene domov.
V Pohorelej som neraz užasnuto pozeral okolo seba – prepustili vás dopredu v obchode či na pošte, okoloidúce auto zastalo a ponúkli vám zvezenie, volali na hostinu, či aspoň na návštevu…
V šoku som ostal hneď, keď som v prvý večer na potulkách dedinou, oboznamujúc sa s novým prostredím, stretol mne neznámu ženu a tá sa mi pozdravila. Žena chlapovi a mladšiemu! Tuho zahanbený som ostal premýšľajúc o svojej novej role dedinského učiteľa.
Dnes viem, že to bola jedna z mála výnimiek. Skôr sa vám môže stať, že sa vás budú všemožne snažiť zosmiešniť a ohovárať v krčme či pred kostolom. A ak sa komusi pozdravíte, rovnakým vám často nezaplatia a môžete byť radi, že vás dotyčný neopľul. Nečudo. Veď ste ublížili ich vatičkovému Jožkovi alebo Aničke, keď ste po nich hodili prísnejším očkom. Pritom dobrý učiteľ je učiteľ náročný a aj prísny, dobré je, ak to vyvažuje žartom a smiechom, to majú deti rady…
Prečo to však takto nefungovalo aj v Pohorelej? Dokonca pred dvomi rokmi ma pozývali moji bývalí žiaci na stretnutie (bol som už i vychystaný, ale nakoniec nešiel som)… No, buďte teraz z toho múdry!
P.S.1 Hoci je zima, zbehnem do obchodu a ak budú mať, kúpim, urobím, odfotím a ukážem vám – toho krikľúňa v kornútku. 20 minút a je to tu, už bežím…
Bohužiaľ, budete si musieť počkať na leto. Bolo to zmrazené, tvrdé, dvojfarebné a plné orieškov. Tie diery sa nedali ani vyhrýzť. A na takú sprostosť som vyhodil 52 centov…
P.S.2 To čakanie sa natiahlo na vyše deväť rokov, takže fotka je tu:
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.