K čomu deti vychovávať

Po „Nežnej“ sa na stôl verejnej diskusie dostala aj téma morálky, k čomu deti vychovávať, k čomu ich viesť. Utkvela mi v pamäti rozhlasová relácia asi z roku 1994, v ktorej sa o tomto probléme otvorene diskutovalo pod taktovkou ostrieľanej legendy Modrej vlny, Ernesta Weidlera…

Za rozhlasovým redakčným stolom sa zišlo viacero osobností spoločenského života, nechýbali živé vstupy poslucháčov, čo v tých časoch vonkoncom nebolo bežné.

Základnou dilemou bola voľba medzi výchovou k prosociálnemu správaniu sa a ľudským egoizmom. Či sa dieťa má vychovávať v duchu ohľaduplného humanizmu, alebo sa má učiť v živote tvrdo presadzovať, hoci aj na úkor iných okolo seba. Základnou bola otázka, čo z toho bude pre dieťa v dospelosti, v živote, užitočnejšie.

Panovala až neskutočná zhoda názorov, všetci jednohlasne vyzdvihovali pozitíva prosociálne orientovanej výchovy, poukazovali na potrebu slušnosti, ústretovosti a jednohlasne odsudzovali orientáciu na vlastný prospech za všetkých okolností a lakťami vybojované životné úspechy. Diskusia vlastne prestávala byť diskusiou, preto moderátor sám spochybnil správnosť týchto téz poukázaním na príklady z verejného života, kedy osoh z prebiehajúcich spoločenských zmien majú často práve tí, ktorí myslia hlavne na seba. Neuspel. Všetci prítomní takéto formy správania sa označovali za pomýlené, s ohľadom na budúcnosť neprípustné, škodlivé a nebezpečné.

Od spomínanej relácie uplynulo skoro 20 rokov, možno teda bilancovať, ktorý z názorov nám prináša v živote väčší osoh a preniesť ho do cieľov výchovy v škole, zorientovať sa v konkrétnom školskom prostredí.

Dnes sa už o takejto téme nediskutuje a ak aj áno, len veľmi okrajovo, veď načo aj, keď má každý s takto nastavenou spoločenskou praxou často veľmi svojské skúsenosti. Ak sa touto otázkou ktosi aj zaoberá, tak len strohým konštatovaním, že ani demokracia nie je dokonalá a ľudia sú len ľudia. A keby sa aj podarilo dnes uskutočniť debatnú reláciu s podobným zameraním i obsadením, s najväčšou pravdepodobnosťou by sa skončila remízou OSOBNOSTI – POSLUCHÁČI. Tí neskrytí v anonymnom hlase telefónu by sa snáď ešte snažili obhajovať platnosť morálnych noriem v živote, tí druhí, z vlastných ublíženeckých skúseností by mali názory skôr opačné.

Prevláda všeobecná skepsa, že by sa dalo na tomto poli niečo dosiahnuť, zlepšiť daný stav. Príklady z verejného života sú neradostné, na každom kroku sledujeme presadzovanie sa práve na úkor najslabších. V politike, v obci, v zamestnaní, v susedských vzťahoch a aj v škole. Veď skúste povedať pravdu, mať iný názor! Všade sa budujú bezbrehé závislosti, ktorým sa nedá uniknúť, spútava vás nesloboda, nedá sa oddýchnuť si od každodenného efektu vyžmýkaného citróna.

Kto mal teda pravdu? A čo má v škole presadzovať učiteľ? To kresťanské, ak ťa udrú po jednom líci, nastav aj to druhé? Alebo budovať v deťoch obranné reflexy a kritické myslenie umožňujúce im prežiť v džungli? Odpoveď je neľahká a dnes vonkoncom nie taká jednoznačná…