Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 33. časť
Spomínali sa už oravské Bory, rozľahlé rašeliniská, v nich prameniace potôčiky so záhadnými a zradnými boňormi s takmer stojatou červeno-čiernou vodou. Ako deti báli sme sa k nim čo i len priblížiť, lebo rodičia nás pred nimi varovali ako pred veľkým nebezpečenstvom.
Po skončení jarných prác našich rodičov i susedov čakali práce v rašelinisku – chystať rašelinové drny (do.rňe), ktoré sa u nás všeobecne používali na kúrenie. Hoci som bol ešte malý, už ma rodičia brávali so sebou na rašelinisko, aby som si zvykal. Tam sme boli celý deň.
Schyľovalo sa k večeru, pobalili sme sa, otec zapriahol do voza kobylu a vedľa nej veselo behalo a šantilo jej mláďa. Poľná cesta miestami viedla tesne vedľa spomínaného potoka. Zrazu ktosi skríkol, že nám žriebä spadlo do boňora! Šantilo a možno sa chcelo napiť, zošmyklo sa. Odrazu bolo po samý krk vo vode. Sprvu sa aj pokúšalo vyslobodiť, opieralo sa prednými nohami o breh. Viac nevládalo. Ostalo nehybne v hlbokej vode, a pomôcť si nemohlo.
Otec sa okamžite rozbehol žriebä ratovať. Všemožne sa ho pokúšal vytiahnuť z vody na breh, no márne. Pomáhali aj susedia, takisto bezvýsledne! Nakoniec otec vypriahol kobylu a priviedol ju k vode. Keď si kobyla žriebä oňuchala, razom ožilo. Oco pomaly viedol kobylu po brehu a žriebä sa krôčik po krôčiku presúvalo za nimi k plytčine, až nakoniec z vody akoby nič vyskočilo. Bolo na suchu… Všetkým nám odľahlo.
Darmo je, mama je mama, aj keď sa nazýva kobyla!…
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.