jan 012009
 
 1. 01. 2009  Publikoval 18:58 Miniatúry Tagged with: ,

Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 42. časť

Zaujímavými postavami našej školy bol starší manželský pár Ado a Adka. Obidvaja jazykári. Ona vzor poctivosti, on si rád robotu uľahčil. Pritom bolo zaujímavé, že jeho žiaci na prijímačkách do stredných škôl dosahovali lepšie výsledky, ako jej žiaci. Adko totiž učil deti rozmýšľať, kým Adka sa viac spoliehala na dril, na naučené vedomosti.

V tých časoch Adko staval dom, a veru neraz sa stalo, keď mu prišli remeselníci, hocikedy musel z roboty odskočiť. Preto triedu vycvičil tak, že v podobných prípadoch si žiaci automaticky sami robili ďalšie cvičenie podľa učebnice, a to v úplnej tichosti, v tom spočíval fígeľ, aby nik nezbadal, že Adko nie je v triede. Kto ale vyrušoval, dostal neskôr takú príučku, že si ju poriadne a dlho pamätal.

Raz tiež musel urýchlene odísť, a aby nebol nápadný, vytratil sa už cez prestávku. Žiaci sa reflexívne držali zaužívaného zvyku. Vtedy, celkom náhodou, šla po chodbe zástupkyňa Ivka a všimla si podozrivé ticho v Adkovej triede. Vošla dnu – Adka nikde.
– Kde je súdruh učiteľ? – pýta sa žiakov.
Žiaci krčia ramenami.
Keď sa Adko vrátil, volá ho zástupkyňa:
– Adko, – tak sa oslovovali, aj keď sa vadili, – ty si nebol na hodine, žiakov si nechal samých!
– Ivka, ja som na tej hodine bol!
Každá strana svoje, hádka.
– Dobre, – rozhodla zástupkyňa, – spýtame sa žiakov!

Vošli do triedy:
– Žiaci, bol súdruh učiteľ u vás na hodine?
– Áno, súdružka, – predniesli žiaci svorne, – súdruh učiteľ u nás na hodine bol!

Podržali ho. Nebanujem za dávnymi časmi, ale takých učiteľov dnes už niet.

ZOZNAM VŠETKÝCH ČLÁNKOV

Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.