Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 24. časť
Na konci šiestej triedy nás čakali novozavedené písomné a ústne záverečné skúšky z jazykov a matematiky. Čosi ako malá maturita. Bola to „novinka“, ktorá nás inak stála veľké nervy. Dnes deti prechádzajú z ročníka do ročníka priamo, bez problémov, čo sa považuje za samozrejmosť. Ba tak aj končia, ani o tom poriadne nevedia. Ale na našej generácii sa muselo všetko vyskúšať. A nielen vtedy, aj v neskorších rokoch – napríklad povinné postgraduálne štúdium.
Na písomke z matematiky vznikla mimoriadne zložitá a dramatická situácia. Doobedie sa totiž chýlilo ku koncu a nikto z celej triedy nemal vypočítaný ani jeden jediný príklad. Nervozita rástla. Náš matematik pochopil, že je zle a ak urýchlene a prezieravo nezasiahne, hrozí pohroma. Nenápadne sa vzdialil. V triede s nami ostala jeho kolegyňa slečna učiteľka. Lenže! Slečna vyučujúca mala ťažké srdce na niektoré naše spolužiačky – raz na ňu na ulici škaredo vykrikovali, a neodpustila si preto poznámku na ich adresu ani v takej kritickej chvíli:
– Teraz buďte múdre, keď ste v koncoch!…, lebo ak vám momentálne nepomôže tá „všelijaká“, nič vás nezachráni pred prepadnutím! Ďakujte Bohu, že nie som ako vy!
Vzala kriedu a rýchlo napísala rozsiahle riešenie jedného príkladu, čo postačovalo na trojku, teda natoľko, aby sme prešli…
Jednako, naši učitelia sa zachovali výsostne ľudsky a veľkoryso. Vďaka im za to!
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.