Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 33. časť
Spomínali sa už oravské Bory, rozľahlé rašeliniská, v nich prameniace potôčiky so záhadnými a zradnými boňormi s takmer stojatou červeno-čiernou vodou. Ako deti báli sme sa k nim čo i len priblížiť, lebo rodičia nás pred nimi varovali ako pred veľkým nebezpečenstvom.
Po skončení jarných prác našich rodičov i susedov čakali práce v rašelinisku – chystať rašelinové drny (do.rňe), ktoré sa u nás všeobecne používali na kúrenie. Hoci som bol ešte malý, už ma rodičia brávali so sebou na rašelinisko, aby som si zvykal. Tam sme boli celý deň.
Schyľovalo sa k večeru, pobalili sme sa, otec zapriahol do voza kobylu a vedľa nej veselo behalo a šantilo jej mláďa. Poľná cesta miestami viedla tesne vedľa spomínaného potoka. Zrazu ktosi skríkol, že nám žriebä spadlo do boňora! Šantilo a možno sa chcelo napiť, zošmyklo sa. Odrazu bolo po samý krk vo vode. Sprvu sa aj pokúšalo vyslobodiť, opieralo sa prednými nohami o breh. Viac nevládalo. Ostalo nehybne v hlbokej vode, a pomôcť si nemohlo.
Otec sa okamžite rozbehol žriebä ratovať. Všemožne sa ho pokúšal vytiahnuť z vody na breh, no márne. Pomáhali aj susedia, takisto bezvýsledne! Nakoniec otec vypriahol kobylu a priviedol ju k vode. Keď si kobyla žriebä oňuchala, razom ožilo. Oco pomaly viedol kobylu po brehu a žriebä sa krôčik po krôčiku presúvalo za nimi k plytčine, až nakoniec z vody akoby nič vyskočilo. Bolo na suchu… Všetkým nám odľahlo.
Darmo je, mama je mama, aj keď sa nazýva kobyla!…