Novelu s takýmto názvom som čítal kedysi od Turgeneva. Prvý nápor túžby milovať a byť milovaný zahratý do autu, prestrihnutý, nenaplnený. V slabej chvíľke som porozprával svojim žiakom môj príbeh prvej lásky, s oveľa tragickejším koncom. Keď už je to vonku, dám to i sem…
Bol som tretiak na gymnáziu a v máji sme mali byť týždeň na braneckom výcviku. Tiché a malebné prostredie Plachtinskej doliny s asi desiatkou malých chatiek nám malo otvoriť svoju náruč. Podmienka bola jediná – pokosiť neďaleké ihrisko.
So spolužiakmi sme sa dohodli na nedeľu. Prespal som u starkého v Modrom Kameni, ešte pred svitaním sa nafruštikoval, ako zvykol hovorievať, vyhodil si jeho kosu na plece a krížom cez dva kopce sa pobral do Horných Plachtiniec. Nemal som potuchy, kade presne ísť, ale keď som ráno vyšiel z hory nad Plachtincami, videl som, že som sa ani veľmi nepomýlil. Zišli sme sa viacerí s kosami i bez nich, pokosili ihrisko, pohrabali a hneď sme ho aj futbalovo vyskúšali.
Slnko pálilo a vody bolo iba v blízkej studničke. Ľadovej, z hĺbky Zeme. Rozhorúčený som sa z nej občas poriadne napil. K večeru som bol doma. Už na druhý deň som pokašliaval, ale na branecký som predsa nemohol neísť! O pár dní som už nevedel ani spať poležiačky, dusilo ma, spal som teda sediac a v piatok, len čo sme došli domov, utekal som na Pohotovosť do nemocnice. Lekár mi poklepkáva pľúca, počúva fonendoskopom a vraví: „Keby si prišiel zajtra, už by ti žiaden lekár nepomohol. Máš ťažký zápal pľúc.“
Dnes je to Guhrovo sanatórium
Prvý raz od smrti mojej starkej som pocítil závan smrti a ani ma to veľmi neľakalo. Vyliečiť som sa vyliečil a v auguste sa dostal do Tatier na doliečenie. Mojím domovom sa na tri týždne stal Wolkerov odborný liečebný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb v Tatranskej Polianke, v lone prírody, hneď pod mohutným Gerlachom…
Jedáleň
Tatry, moja dávna túžba. Skoro každé leto som sa kochal pohľadom na ich malebné štíty z oravskej Jablonky, kde som prebýval u mojej druhej starej mamy a raz som ochutnal ich divokosť i krásu na týždňovej rekreácii s celou rodinou na Zverovke v Roháčoch. Teraz som sa tu ocitol sám, našiel blízku dušu v spolubývajúcom, rovesníkovi Ivanovi z Liptovského Mikuláša a už v prvú nedeľu, kedy sme nemali liečebné procedúry, sa naša vychádzka na Štrbské Pleso skončila neplánovane na Kriváni, skoro 2 500 metrov vysoko, síce bez vody, ja v saku, poltopánkach, s kufríkom v ruke a bez dovolenia, ale o tom snáď niekedy nabudúce…
Spomínam si, ako sme sa v kotle pod Gerlachom guľovali zvyškami vlaňajšieho snehu, či túlali ani nevedno akými chodníčkami po okolitých kopcoch. Nádhera…
Bolo to tu?
Alebo tu?
Raz večer sa v spoločenskej miestnosti, kam som náhodou z nudy vošiel, strhla pri biliardovom stole hádka. Krik a nadávky, vidím vrieskajúceho chalana, ako nevyberane útočí na šťúple dievča, trhá jej tágo z rúk, tá mu ho nechce dať, nakoniec jej ho veľkou silou vydrapne. Všetci pozerajú, ako sa to skončí, dievča sa rozplakalo, trápne divadlo. Nedalo mi, zastal som sa dievčaťa, vytmavil hulvátovi, že sa môže hanbiť za takéto primitívne správanie, zobral plačúcu dievčinu za ruku a vyviedol ju von.
Socha Jiřího Wolkera v areáli ústavu
Wolkerove jazierka s pamätníkom
V Tatranskej Polianke sa z tuberkulózy liečil, ale nevyliečil a onedlho umrel, aj mladučký český básnik Jiří Wolker. Neďaleko budovy ústavu sú dodnes dve malé jazierka, kde rád sedával, má tam aj malý pamätník. Kým sme prišli k jazierkam, upokojila sa. Prechádzali sme sa spolu a rozprávali a rozprávali, až hviezdy na nebi a večerný chlad nás nakoniec rozlúčili.
Aj na druhý deň sme boli celý večer spolu, robili si plány do budúcna. Rozprávala mi o sebe, svojej rodine, poškodenom zdraví, kedy bola často pripútaná k lôžku a potrebovala opateru. Verila, že jej pobyt v sanatóriu pomôže a ona vyzdravie. Po dlhom čase som konečne našiel spriaznenú dušu, príjemnú, jemnú, ktorej nevadila ani moja tvár.
Pamätná doska
V sedemnástich rokoch stretnúť takú bytosť je skôr sen ako skutočnosť. Radovali sme sa jeden z druhého, nehanbím sa povedať, bol som zaľúbený.
Priečelie sanatória
Ďalší večer som ju čakal márne. Neprišla…
Chodím ako bez duše, vedel som približne, kde býva, ale neosmelil som sa zájsť ta. Smutný, ani spať som nedokázal. Na druhý deň som tiež nič nezistil, nikto známy mi o nej nevedel nič povedať, veď som ani celé jej meno nepoznal! Až na tretí deň si jedna zo sestričiek spomenula, že Ivanke sa náhle zhoršil zdravotný stav, museli ju letecky previezť do Prahy na nejakú kliniku, ale zachrániť sa ju nepodarilo…
I dnes, keď si na to spomeniem, hoci to bolo dávno-pradávno, pred štyridsiatimi rokmi, mi srdce zovrie veľký smútok a žiaľ nad toľkou nespravodlivosťou života…
A srdce moje si dodnes pamätá teplo tvojej dlane…
FOTO
https://slovakia.travel/en/spa-tatranska-polianka
https://www.tatry.sk/wp-content/uploads/2021/09/wolkerove-jazierka-polianka.jpg
https://sanatoriumpolianka.sk/wp-content/uploads/2021/03/RBS_6598-1-1030×687.jpg
https://www3.teraz.sk/usercontent/photos/f/5/4/4-f542267735aeeab4dba2c05766a94b451564c8f7.jpg
https://sanatoriumpolianka.sk/wp-content/uploads/2021/03/RBS_6604-2-1030×687.jpg
https://cdnzm.fsk.sk/img/deals/19151_gal4.jpg
https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/7/73/Tatranska_Polianka_Jiri_Wolker.jpg
https://www.tatry.sk/wp-content/uploads/2021/09/wolkerove-jazierka-polianka-2.jpg
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.