Čo všetko stálo za záchranou jednej piesne…
Na jeseň som bol na chvíľu s mojou mamou.
– Nože otvor hentú skriňu. Mala by tam byť stará magnetofónová páska, – vraví mi, práve keď sa mi najlepšie sedelo a oči začali poklipkávať.
Vstal som a dlho som nič nevedel nájsť. Konečne sa mi podarilo z útrob skrine vyniesť na svetlo božie jednu z mne dobre známych magnetofónových pások, na ktoré sme kedysi s bratom natáčali metalovú muziku v časoch socializmu dostupnú len z maďarského Petőfi rádia. Pousmial som sa príjemnej spomienke.
– Tam by mala byť pesnička, ktorú ešte náš starký spieval. Ty to máš na čom prehrať, pozri sa na to, – vraví mi prekvapenému.
Pásku som zobral a o pár dní som ju doniesol naspäť. Mama mala pravdu. Bola tam pieseň, ktorú som nepoznal. Mame som ju prehral na magnetofóne, poplakala si a ja som si ju odniesol domov. Ako veľa vecí, ktoré odložím na stranu s úmyslom, že sa s nimi ešte niekedy pozabávam, aj tentoraz som to vypustil z hlavy.
Január býva dosť plný – uzávierka polroka obnáša skúšanie, uzatváranie známok, dochádzky, klasifikačného záznamu, triednej knihy, do toho som v škole množstvo času venoval vyradeniu starých počítačov a ich nahradeniu novými strojmi, nuž na narodeniny mojej mamy som veru tento rok pozabudol.
O necelý týždeň mala mať aj meniny, nuž som začal tú pásku zhľadúvať. Po dlhom hľadaní som ju predsa len vysnoril.
V sobotu, keď žena s deťmi odišli na zabíjačku, vložil som ju do magnetofónu. Najprv bolo ticho a o chvíľu sa ozval povedomý šušťavý zvuk. Kým si mozog spomenul, čo ten zvuk znamená, magnetofón stihol skrkvať asi pol metra pásky tak dokonale, že jej vytiahnutie zo stroja trvalo skoro hodinu. Pozerám na zhúžvanú pásku a neverím vlastným očiam:
– Tak toto už asi nikdy hrať nebude, – vravím si pochmúrne a len veľmi ťažko som potlačil chuť do čohosi kopnúť.
Bežím do kuchyne k druhému magnetofónu. Pásku pretáčam na začiatok. Zrazu čosi prasklo a koliesko sa rozbehlo nevídanou rýchlosťou. Vypínam magnetofón, vyberám z neho pásku, pozerám. Tentoraz sa zlomila malá západka, ktorá držala pásku o koliesko. To ma už anjel smrti ovieval svojimi krídlami. Škaredo som zaklial a dal sa do rozoberania pásky. Moje pokusy o zlepenie malého plastového dzindzíka sekundovým lepidlom nestáli za nič.
V detstve som mal pred mamou veľký rešpekt. Bál som sa jej. Pocit obavy, čo zas z toho bude, sa z detstva po dlhých rokoch vrátil späť. Bolo mi zle. Po hodine márnej roboty som rozobral ďalšiu kazetu a nahradil poškodené koliesko novým.
Všetko nakoniec dobre dopadlo. Skrkvaná páska bola našťastie až za nahrávkou hlasu starého otca a aby som už nič infarktové v ten deň nemusel prežívať, zobral som diktafón a pustil pásku ešte posledný raz. Páska konečne vydala svoj poklad.
MP3 nahrávka slúžila ďalej na znotovanie pesničky v programe Musescore, zápis textu piesne, jej harmonizáciu a dorobenie prechodov. Do večera bolo všetko hotové. A o deň neskôr moja mama dostala ten najkrajší darček.
Na záver
Mama spomínala, že starký veľmi chcel, aby táto pieseň jeho mladosti žila ďalej. Veď bol vojakom slovenskej armády v časoch 2. svetovej vojny (na obrázku sú trenčianske kasárne, kde slúžil ako vojak, z Trenčína si doviedol aj moju starkú)! Obdivujem svojho starého otca. Ťažko chorý, unavený životom, krátko pred smrťou, a on si ešte spieva!
– Hádam som Ťa potešil, starký môj…
MP3 nahrávka piesne, ktorú spieval môj starý otec Viliam Bariak Kožkár z Modrého Kameňa krátko pred smrťou, v roku 1987.
MP3 súbor, výstup programu Musescore.
PDF súbor, notový záznamu piesne.
FOTO:
https://www.klubvtn.info/info_9910_soubory/ktn_02.jpg
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.