Akné

U niekoho sa objaví a zmizne, iný sa tejto pliagy nevie zbaviť ani po tridsiatke. Ja som sa veru tiež kedysi natrápil…

Prestávka.
– Zase mám vyrážky! – hovorí v triede dievča dievčaťu.
Dvihnem oči od papiera a lepšie sa prizriem do tváre dievčiny stojacej pri mojom učiteľskom stole. Dievča zahanbene sklopí zrak a so zle skrývaným zúfalstvom v hlase ticho dopovie:
– Čo mám robiť?!

Táto pliaga dá veru nejednému mladému človeku poriadne zabrať. Nielen telesne, ale hlavne psychicky. Môže narušiť jeho sebadôveru do takej miery, že sa cíti neisto v akomkoľvek ľudskom spoločenstve. Odmieta kontakty s ľuďmi a ostatní ho s radosťou onálepkujú slovom zakomplexovaný.
Ak postihnutý človek trpí i v dospelosti, môže sa dopracovať svojou hanblivosťou až k problémom so založením si vlastnej rodiny alebo problémom v práci. Po celý zvyšok svojho človiečikovského života sa bude cítiť neisto.
Pýta sa teda spolu s mojou žiačkou:
– Čo mám robiť?!

Asi ako všetci ostatní, aj ja som začal trpieť v puberte. Bolo to na neuverenie – jedna vyrážka vedľa druhej, často som sa ráno v zrkadle mal problémy vôbec spoznať, znervózňujúca bolesť na najcitlivejších miestach tváre vo dne i v noci, odporný striekajúci hnis, bolestivá grimasa a aj slzy v očiach, keď sa človek rozhodol preťať gordický uzol vytlačením bieleho kopčeka. Bolesti za jedno umieranie…

Bol som u kožnej doktorky. Predpísala mastičku, sucho, bez účasti. Nepomohla. Bol som tam znova a znova. Zbytočne. Doma som mal už za škatuľu všelijakých mastičiek, v časoch socializmu i pozháňané extra značkové švajčiarske a anglické, natieral sa ráno, cez deň i na noc. Márne. Vyrážok pribúdalo. O pár rokov už boli na krku i na chrbte. Mama zohnala sírové mydlo. Nepomohlo ani to. Povzbudzovala ma uisťovaním, že to raz skončí, sama s tým mala svoje skúsenosti. Slabá útecha. Zháňal som informácie v dostupnej literatúre, chápal príčiny tejto metabolickej príšernosti, ale moje telo odmietalo všetky rady. Až raz…

Sedím u lekára v čakárni a hlúčikmi ľudí sa v sprievode svojej matky prediera vpred Jano, môj bývalý spolužiak zo základnej školy. Skláňa hanblivo tvár k zemi, nikoho nevníma, nikoho si nevšíma. Ako odsúdenec kráčajúci na popravu. Zhrozene civím na jeho tvár posiatu obrovskými vredmi. Nikdy by som neveril, že to môže byť až také zlé. Čosi treba preboha robiť!

Rozmýšľam celé dni. Problémom je upchávanie pórov kože. Tie sa upchajú mastnotou a pod touto pokrývkou začne prebiehať zápalový proces. Možno by stačilo, keby sa tá vrstvička tuku odstraňovala častejšie. Keď mám mastné ruky, používam mydlo. Možno by stačilo i na tvár. Začal som sa teda nekompromisne umývať mydlom každé dve hodiny. Všade – doma, na vojenčine, v práci a konečne prišla úľava! Postupne sa moja tvár hojila. Obmedzil som čokoládu, korenisté jedlá a o pol roka som už na seba v zrkadle žmurkal. Roky zbytočného utrpenia pomaly upadali do zabudnutia.

Škreli ma už len dve veci: jazvy po tých najväčších vulkánoch, ktoré roky cyklicky vylievali svoj žltkastý obsah na povrch mojej pokožky a vyrážky na chrbte, ktoré sa tak často predsa len drhnúť mydlom nedali. Ale aj tak som bol rád, že sa moje utrpenie dostalo do prijateľných medzí.

Nuž teraz už istotne viete, čo som poradil dievčaťu z úvodu tohto článku. A nielen jej. Keď vidím, ako sa niekto s touto beštiou lomcuje za pasy, radím vždy. Moja tvár je dokladom toho, že viem, o čom hovorím.

Poznámka Toho môjho spolužiaka som viac živého nevidel. O rok či dva ho z vojenskej služby doviezli v cínovej rakve. Vraj nehoda…