nov 212010
 

Taký názov dostala exkurzia do Zvolena a Banskej Bystrice, keď som ho narýchlo potreboval uviesť do tlačiva pre vedenie našej školy…

Chladné ráno plné hmly, 15. október 2010. Vystupujeme z autobusu pod Borovou horou vo Zvolene, zoradíme sa a nasledujúce dve hodiny si spríjemňujeme prechádzkou po arboréte. Chýbalo slniečko a zahriať sme sa chôdzou zahriali až o nejakú polhodinku.

Arborétum je jednou z najkrajších častí Zvolena. Parkový charakter a nevšednosť tu rastúcich drevín povznáša na duchu. Škoda, že sme si tu nemohli kúpiť nejakú mapku, podľa ktorej by sme sa mohli v areáli orientovať. Tak to zostalo len na moju pamäť, keď som tu bol naposledy asi pred 14-timi rokmi. Našťastie, nič podstatné sa tu nezmenilo, takže aj to jazierko sme nakoniec našli, ale na druhej strane je to i škoda. Ako všetko, čo nesmrdí peniazmi, u nás len a len prežíva. Človek by sa rád dozvedieť, čo to tu rastie za zvláštnosť, ale až na pár výnimiek s ťažko rozlúštiteľnými názvami, to nie je možné. A ak si ich aj prečíta, latinčina mu veľa nepovie. Väčšina ľudí používa domáce názvy, nehovoriac o tom, že by sa tu mohli uvádzať aj podrobnosti o výskyte tej-ktorej rastliny v jej domovine, hoci jednoducho – na mapke…

Slniečko nakoniec vyšlo, ale nás už zohrieval teplý skleníček plný kaktusov a sukulentov. Tu si mnohí kúpili nejakú rastlinku na pamiatku, nás so ženou doma teší izbová begónia.

Priore sme nakúpili knihy a aj pár drobných hračiek. Knihy boli veľmi lacné, hračky pridrahé, nuž cestou domov čítal skoro každý. Ešte prechádzka po námestí, pár zmrzlín z Jadranky, foto pred pamätníkom slávnej Červenej armády a hajde späť na Borovú horu, tentoraz na cintorín ruských a rumunských vojakov padlých pri oslobodzovaní našej vlasti. Skoro 30 000 vojakov tu sníva svoje večné sny, pozvážaní z rôznych kútov južného Slovenska. Toto bol aj hlavný cieľ našej cesty.

Bol som tu kedysi ako pionier, zastavili sme sa tu cestou z Kremničky, kde sme skladali pioniersky sľub. Vyše 30 rokov! Pamätal som si hroby s kameňmi a vysokánsky pamätník. Ten sa aj vďaka všade rozťahaným tujám zmenšil. Ani kamenné náhrobné tabule sa kvôli nim nedali čítať. Dažde vymyli väčšinu chodníkov, tie hlavné vysypali nanovo, aj to len v rumunskej časti, ktorá celkovo pôsobila lepšie. Do toho rozpadajúce sa mramorové obloženia záhonov s kvetmi a deti okrikujúci drzý bezdomovec dotvorili celkovo nedôstojný obraz tohto miesta.

Nasadáme do autobusu a o pol hodiny sme v Banskej Bystrici pod pamätníkom. Tu už veľa času nebolo, stihli sme sa pozrieť pred pamätník, poloziť po bojovej technike pred múzeom SNP, zamávať lietadlu a hajde domov…

Pani Baškirovová na návšteve v našej dedine

Pani Baškirovová na návšteve v našej dedine

Poznámka na koniec. Naša škola oslavovala koncom minulého školského roka okrúhle výročie. Robil som k nemu prezentáciu z histórie školy, prehŕňal sa v množstve fotografií. Dostala sa mi vtedy do rúk aj fotografia matky mladučkého ruského vojaka, Baškirova, ktorý padol pri oslobodzovaní našej dediny. Hľadala svojho syna ešte dlhé roky po vojne. Keď sa dozvedela, že padol v našom chotári, prišla k nám na návštevu. Dnes už u nás nájdete iba jeho symbolický hrob pred budovou Domu smútku. Aj jeho ostatky totiž previezli na Borovú horu…

To mi tak akosi v hlave nedalo pokoja a zatúžil som znova sa pozrieť na miesto, kde som bol kedysi ako chlapec a ukázať deťom, kde odpočíva tento vojak a mnohí iní, vďaka ktorým aj my dnes žijeme.

ALBUM

Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.