Koniec školského roka. Najviac práce. Stihnúť to i ono, nezabudnúť na hento alebo tamtoho, najmä keď máte na starosti deviatakov končiacich základnú školu a po nesmierne vyčerpávajúcich mesiacoch na novom pôsobisku, kedy sa stal zo mňa ešte aj odborník na matiku, túžil som už iba po prázdninách. Jednoducho priveľa siločiar v mojom silovom poli, človek by najradšej ušiel na Mesiac. 🙁
Preto som s veľkou nevôľou zaregistroval termín záverečného koncertu mojej dcéry na ZUŠ-ke v Balogu nad Ipľom a frfľal už mesiac pred ním: „Prečo to dali na posledný týždeň?!!!“ Totálne vyčerpaný zaspávam na stoličke, viečka mi padajú i pri vystúpení vlastného potomka, keď tu zrazu…
Môj postoj k hudbe je jedinečný. Hudba je nebeským darom nám ľuďom, aby sme sa tu dole na zemi nezbláznili. Je najpoužívanejšou drogou na svete, sám som ňou občas výdatne predávkovaný a je mi jedno, akého štýlu tá hudba je. Kvalitná rocková ma asi najviac oslovuje aj dnes, ale po rokoch učiteľovania ju počúvať nahlas nedokážem, takže dnes je to skôr stredný prúd či symfonická klasika.
Púta ma celkový pocit z hudby – melodika, dynamika, rytmus, či použité nástroje sú druhoradé, ale často ten pocit dotvára aj text, ktorému rozumiem, teda favoritom je u mňa slovenská pieseň. Keď začujem z rádia nejakú zaujímavú novinku, prestávam vnímať okolitý svet…
Moja mama mi veľa spievala, neskôr i ja s ňou, so starkou od Trenčína dokázali spievať dvojhlasne tak, že som bol tým už v detstve fascinovaný. Mama spievala istý čas i v Lúčnici a zapísala ma aj do hudobnej školy, kam som chodil nie vždy rád, ale s kamarátom sme napríklad chodili hrávať ako akordeónové duo aj na krtíšsky mestský úrad…
Hudbu som chcel vďaka jednému výnimočnému učiteľovi aj študovať, rodičia ma ale z domu nepustili… Hudbu som nakoniec študoval na vysokej škole popri iných predmetoch, hudbu som deti roky učil v základnej škole, či dokonca aj dva roky v základnej umeleckej škole, pomáhal rozbiehať heligonkársky súbor v našej dedine, na našej škole roky organizoval súťaž Slovenský slávik, spieval som aj v cirkevnom zbore v Pohorelej, zbieram a upravujem si piesne od výmyslu sveta, riešil aj technické problémy s nahrávaním vlastnej produkcie. Skúšal som aj niečo skomponovať, ale na to treba vnútorný pokoj a čas, ktoré nemám kedy mať.
Dnes rád hrávam nielen na akordeóne, ale i na keyboarde a aj fúkacej harmonike a ak mám voľnú chvíľku, už sedím za keyboardom a hrám si pre radosť…
O hudbe rád píšem i na mojich stránkach a neraz o nej básnim len tak pred deťmi. Považujem sa teda za človeka s vycibreným hudobným cítením, ktorý je dobrou hudbou VŽDY očarený…
Driemkam si teda na nepohodlnej stoličke, keď sa ozvali tóny klavíra, ktoré rozvibrovali celú moju dušu. Zrazu mi nič nie je a ako opantaný, v tranze, načúvam. Otváram oči a za klavírom, čo to? Víla v bielych šatách hrá s celým citom svojej prebúdzajúcej sa ženskosti bez jediného zaváhania čosi mne dovtedy úplne neznáme. Neverím očiam, ušiam, sedím omotaný neviditeľnou pavučinou neskutočnej, božskej krásy, aj fotiť som zabudol…
Profesionálny výkon, za ktorý by sa nikto na svete nezahanbil, umocnila ešte ďalšou piesňou, do ktorej vplietla aj svoj hlas a ja som z tohto zážitku chodil ako vo sne ešte niekoľko dní, niekoľko dní som prebýval pri spomienke na túto usmievavú dievčinu kdesi mimo tento vesmír i náš čas…
Takú moc má len hudba…
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.