Veľký piatok 1995, Pohorelá. Pretláčam sa dopredu, k okraju chóra, o chvíľu začínam. Letmo pozriem dolu… a ide na mňa nevoľnosť. Toľko ľudstva! Vari celá dedina! Nasilu sa snažím prekonať trému, sústrediť sa na sólový spevácky part…
Začal sa nový školský rok 1994/95. V jedno krásne slnečné ráno som sa, ako zvyčajne, pristavil pri Peťovi Zibríkovi, našom školníkovi, potriasli sme si rukami a hľadajúc vhodné slová, ktorými by ma oslovil, prešiel pomaly k veci. Či by som neprišiel medzi nich do novozaloženého farského spevokolu. Nebolo veľa času, ponuka bola nečakaná, ošíval som sa, nakoniec prevládol strach z neznámeho, povedal som NIE.
Do kostola som nikdy nechodil, sem-tam a aj to je veľa čo povedať. Nikdy som sa tam necítil prirodzene, preto predstava, že tam budem „vyvesený“ na chóre, ma vyľakala. Peter bol však dobrý agitátor, neskôr mi podrobnejšie vysvetľoval, o čo ide. Do Pohorelej prišiel totiž nový farár, vdp. Fabiny, ktorý chcel, aby sa v kostole spievalo správne, podľa spevníka. Na ten účel založil spevokol. Keďže som učiteľ a poznám noty, vraj by bolo dobré, keby som sa pridal k nim. Naveľa, naveľa som pristal podívať sa medzi nich a v jeden piatočný podvečer pricupital na faru. Odvtedy to bývala moja pravidelná prechádzka, až kým som z Pohorelej neodišiel.
Život je krásny tým, aké možnosti nám ponúka. Moja mama neraz spomínala na spevácky zbor Lúčnice, videl som, aký rozradostený a svieži prichádzal z nácvikov speváckeho zboru Mladosť môj spolužiak zo štúdií v Bystrici, Ivan Petrovič. Spev a zvlášť zborový, viachlasný, vás dokáže posunúť za okraj reality.
Neľutujem, že som prišiel medzi týchto zapálených ľudí. Dodnes rád spomínam na nášho organistu, p. Maťúša, už spomínaného Peťa Zibríka a jeho otca, Elenku Janoškovú, Peťa Horvátha, Martu, alebo na už nebohého Štefana Haľaka. Sám som neskôr pomohol získať medzi nás pani Vojtkovú.
Nácviky bývali v piatok, pred slávnostnejšími bohoslužbami aj cez týždeň alebo v sobotu večer. Nacvičovali sme často piesne, ktoré neboli v Jednotnom katolíckom spevníku, aby spev ľudia „nekazili“, ale aj piesne zo spevníka. Tu som neskôr občas pomohol tým, že som podľa notopisu zaintonoval časť piesne, kde to podľa pána farára „škrípalo“. Býval som užitočný aj tým, že som pomáhal nacvičovať jednotlivé hlasy intonačne a rytmicky správne, podľa nôt.
Nedeľné bohoslužby bývali zvyčajne dve, jedna pre takú veľkú dedinu nestačila. Niektorí zo zboru prichádzali na jednu alebo druhú, ale väčšina z nás zostávala spievať počas oboch omší, aby sme ľudí v speve naprávali. Tí často vyvracali hlavy hore, keď počuli to, čo letelo z chóra dolu a nevedelo sa im do uší napratať. Na jednu staršiu tetku sme boli, kvôli jej prenikavému hlasu, zvlášť citliví. Aj pomenovanie mala primerané – Rušička.
Vianoce roku 1994 boli obzvlášť krásne. Prišla výzva z Brezna, aby sme si pripravili krátky vianočný program, ktorý predvedieme spolu s ostatnými účastníkmi z horehronských dedín, v breznianskom kostole na námestí. Hneď sa rozhodlo: nebudeme špekulovať s divadlom, betlehemcami, ukážeme, čo vieme najlepšie – budeme spievať – nádherné piesne, najmä z Hlinkových omší, ktoré sme si nacvičili a veľmi radi spievali, bolo to neopakovateľné! Podobne aj celé sviatky v našej dedine.
Prišla Veľká noc.
Je len málo farností na Slovensku, kde sa na Veľký piatok spieva Plač proroka Jeremiáša. V Pohorelej je to možno tradícia aj dnes. Ide o zhudobnený biblický text. Neviem, kto je autorom melódie, ale je to zvlášť obtiažny part, na ktorý si hocikto netrúfne.
Spievavalo ho vždy šesť najlepších dedinských spevákov, starších chlapov na najväčšej pobožnosti liturgického roka. Vtedy, na jar roku 1995, im jeden pochybel a nijakovsky nevedeli nájsť náhradu. Oslovili ma.
Nevediac, do akej slučky hlavu strkám, v jedno nedeľné popoludnie sme si spolu sadli a oni začali cvičiť. Organista uviedol pieseň, ktorá mala znieť predtým, potom udal tóninu, prvý spevák začal spievať… a ja som sa začal cítiť veľmi neisto a znervóznel som.
Samé cifrovačky, aj päť tónov na slabiku, k tomu nevypočítateľná rytmika, dokonca bez udania taktu!
Dodnes mám odložené všetky prefotené partitúry, piesne, čo sme vtedy v zbore spievali. Táto bola rozťahaná na 4 strany formátu A4! Sólo bez sprievodu v trvaní piatich minút! Dostal som veľký strach.
Chcel som si hlavu rýchlo z tej slučky vymotať, uvádzal dôvody také i onaké, nakoniec ma skoro na kolenách prosili, nech si to len vyskúšam a po týždni sa uvidí… Doma som s ťažkým srdcom vybral harmoniku a začal cvičiť. Asi na desiatykrát som tomu začínal prichádzať na „kobylku“, pomaly dostával pod kožu rytmiku, ale mýlil som sa aj o niekoľko dní.
A ako to nakoniec dopadlo? Stojac osvietený na vyvýšenom mieste vedľa organistu, s hrčou v hrdle, začal som asi o terciu vyššie. Z e2 sa razom stalo g2, čo ja už s mojím basom nezaspievam, vtedy už obyčajne len pištím a bývam fialový. Navyše, ako som začal, všetky hlavy sa začali vykrúcať hore, pretože taký hlas ľudia nepoznali…
Už neviem ako som sa dopracoval ku koncu, ale akýmsi zázrakom som to predsa len odspieval. Ľudia ma dokonca chválili, môj výkon sa im páčil, ale ja viem, že by som nijakou Pop star nemohol byť…
Zostal mi hrejivý pocit v duši a radosť z toho, že tento náš spevokol účinkuje aj dnes.
Citát z tohto odkazu (25.9.2008): „Pri pohľade na nádhernú výzdobu kostola, pri prekrásnom speve miestneho spevokolu a ponorení v modlitbách, sme zrazu všetci pocítili teplo Božej lásky.“
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.