Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 76. časť
Keď sme sa s mojou polovičkou vzali, prišli sme bývať do malého, ale malebného, mestečka s farebným názvom Modrý Kameň. Časť obyvateľov sa venovala remeslám. Boli to predovšetkým murári, krajčíri, stolári a iní remeselníci. Prevažná časť obyvateľov sa zoaberala obrábaním pôdy. Alebo aj tým, aj tým. V našej rodine sa tradovalo garbiarske remeslo, preto nám prischlo aj prímenie Kožkárovci.
Dedo mal dielňu na dvore – z jednej strany vysoké a strmé hradné bralo, hneď povedľa dvora domu tiekol nenápadný potôčik Pivár. Na jednom mieste dedo potôčik prehradil provizórnou haťou z kameňov a zeminy, a tak vytvoril neveľké pliesko, na namáčanie spracúvaných koží.
Raz, čo nikto nechcel, ani nečakal, sa celkom znenazdania prihnala nevídaná prietrž mračien. Vzápätí prívalová vlna malý potôčik razom premenila na rozbúrenú dravú riavu, ktorá zbesilo brala a ničila všetko, čo jej stálo v ceste. Veľká voda v okamihu zmietla nielen hrádzu a pliesko, ale aj všetky dedove kože, ktoré sa v ňom močili.
Keď sa starý otec spamätal a videl pohromu, ktorú živel takmer v okamžení spôsobil, v návale zúfalstva si len povzdychol:
– Co Bůh činí, vše dobré jest, ale toto by ani pohan nespravil…
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.