Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 75. časť
Kto nežil v cudzích krajoch, sotva pochopí, čo znamená byť doma. Žiť na miestach, ktoré sú nám od detstva dôverne blízke, medzi ľuďmi, ktorých roky poznáme a ktorí poznajú nás. Naviac, na svojom a pod vlastnou strechou.
Po Nežnej sa k nám postupne vplazil kapitalizmus. Na vidieku začalo nenápadne práce ubúdať, ale v mestách zmeny sprvu neboli až také viditeľné. Nuž aj naši známi, hoci obidvaja mali prácu, jednako podľahli ilúzii blahobytu inde a odsťahovali sa do mesta. Darmo sme ich presviedčali a odhovárali. Zasľúbená zem príliš vábila.
Spočiatku si pochvaľovali. Robotu mali, keby len jednu, plat tiež dobrý. Len ich kvárila samota. Nijakí známi či priatelia. Navyše mladého začali trápiť žalúdočné vredy, a mladá si našla frajera. Vec sa však načas urovnala. Keď sme ich navštívili, nepoznávali sme ich: obidvaja vychudnutí až prepadnutí, on navyše zúbožený, pripomínal o dvadsať rokov staršieho muža. Vtedy si trošku pootvoril srdce a s úľavou povedal:
– Keď odídem do dôchodku, vrátim sa domov. Čo aj v kôlni, ale budem doma! Doma som bol niekto, tu som nikto! – povzdychol si.
Osud mu však nežičil. Onedlho sa sťahovali znova. A stále ďalej od domova. Najskôr na Moravu, aby nakoniec zakotvili v Prahe.
Iba keď jedného dňa sme dostali takmer zašifrovanú a nejasnú správu. Vysvitlo, že mladá ho opustila a našla si mladšieho priateľa. Ale všetky rodinné pôžičky mu veľkodušne nechala.
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.