Výlety

Jún a školské výlety neodmysliteľne patria k sebe…

Koniec školského roka, jeho posledné týždne dodávajú škole uvoľnenú atmosféru, prečo teda s deťmi nezabehnúť niekam, kde sa voľnosťou dýcha a kde sa cítime lepšie ako v stiesnenej školskej triede?

Vyskúšali sme si spoločný výlet žiakov I. stupňa do Antona a Banskej Štiavnice a v predposledný deň i vychádzku na neďalekú kalváriu. Obe akcie sa deťom páčili, ale o voľnosti a radosti bola hlavne naša púť na kalváriu.

V Antone to bolo akési nekonečné – na ranči sa dlho čakalo na človeka, ktorý by deti povozil na koňovi (ešteže sa detváky mohli vyšantiť na kolotoči), prehliadka múzea v antonskom kaštieli, ukážka sokoliarstva i hrové aktivity v blízkom parku tiež neboli pohybovo zamerané, aspoň že prechádzka po parku (hlboko poobede) a po Štiavnici pomohla nohám rozhýbať sa. Na Sitne sme nakoniec neboli, škoda, sám som sa na to tešil asi najviac. Možno nabudúce…

Doma na kalvárii sme si to ale vynahradili. Po asfaltke sme sa ešte presúvali disciplinovane, ale na lesnom chodníčku i na lúke pod kalváriou sme sa vybehali do vôle. Prekvapilo ma, že sme v lese, kde inokedy bývalo veľa lesných jahôd, nenašli po nich ani stopy. Zato na lúke sme o ne zvádzali tuhé boje. Tam ich bolo! Všetky sme ich ani nepojedli. Jahody sme ešte zajedli čerešňami a ako zákusok sme mali červíky v nich… Aj výhľady z kalvárie boli prekrásne – skoro na jar odstránili stromy pod kopcom a konečne bolo vidieť aj dedinu a rovinu pri Ipli. Cestou nazad sme ešte okoštovali čerešne a zdravo unavení docupitali na obed do školy.Potešilo ma, že si deti náš výlet pochvaľovali slovami: „To bolo lepšie ako v Štiavnici!“

Okrem toho stále si myslím, že je len na škodu, ak sa výlet organizuje len pre tých, ktorí na to majú. Tak sa stáva, že mnoho detí prichádza o spoločné zážitky. Aspoň trochu sa to dá zmierniť využitím potenciálu krás krajiny, ktorá nás obklopuje. Stačí len porozmýšľať, keď sa už na tú demokraciu toľko hráme.