Vivien

– Máš návštevu, čaká ťa hore na chodbe, – hovorí mi ktosi pred zborovňou.
Koniec školského roka, roboty vyše hlavy, kto už len teraz čo môže chcieť? Vzápätí beriem schody po dvoch a vidím pred sebou staršiu pani a pána, mne neznámych ľudí…

Vraj tak a tak, či by nemohla Vivien, ich vnučka z Bratislavy, na pár dní k nám do triedy.
– Čože by nie? Nech príde… – odpovedám napochytro, lúčim sa s nimi a už bežím na hodinu…

Cez víkend sa mi to z hlavy úplne vyparilo. Skúšky z našej preslávenej angličtiny v poslednom týždni školského roka sú najkrajším darčekom nášho ministerstva všetkým postihnutým učiteľským rodinám (Bŕŕŕ – už len pomyslenie na to vo mne v tento prázdninový čas vyvoláva odpor).

V pondelok vchádzam nič netušiac do triedy. Deti na jednej hŕbe. Už som ich chcel porozháňať vodným delom, keď som zvrchu zistil, že jedna z hláv mi nikoho z inak veľmi dobre známeho detského kolektívu nepripomína.
– Na miesta! – čuduj sa svete, poslúchli ma. Tento manéver mi umožnil rýchlo sa rozpamätať, o čo vlastne ide. Pozerám sa do vysmiatej detskej tváre a netvárim sa asi najduchaprítomnejšie. Tuho premýšľam, premýšľam… a už to mám!!! To bude to dievčatko, ktoré k nám malo prísť!

S pocitom úľavy začíname trochu netradične. Deti ju posadili do prvej lavice pred katedrou, nuž načiahnem sa cez stôl, aby som sa predstavil jej a ona mne. Ona profesionálne, sebaisto – pohľad do očí, úsmev, mocný stisk ruky (skoro som sa zvalil na stôl), meno a nakoniec Bratislava. Vzápätí ma usádza na stoličku tým, že ma už pozná. Mama si ma vraj našla na internete. Moja stránka sa jej veľmi páčila. Hm, Bratislava…

Zase som sa zatváril nasprostasto. Mne by to ani nenapadlo. Stále žijem v predstavách, že si toto tu píšem len a len pre seba a pár ľudí naokolo. Knižná kultúra a zažité staré návyky zanechávajú v duši nezmazateľné stopy…

O chvíľu sme už zabratí do živého rozhovoru – kto je, kde býva, ako sa jej tu páči. Novinkou pre mňa bolo, že občas k nám chodieva, keď je na návšteve u starých rodičov, do kostola. Aj poniektoré deti ju už trochu poznali.
– Ja zase poznám Bratislavu, žil som tam niekoľko rokov, – vravím Vivien a vraštím čelo. – Ten zhon, smrad a hluk… nechcel by som tam žiť za všetky peniaze Európskej únie.
– Mne sa tam páči, my bývame v tichej štvrti… – oponuje mi Vivi.
A zase sa čudne zatvárim. Dostala ma tou svojou sebaistotou. Akoby vytušila, že mojou slabosťou sú silné ženské osobnosti, ktoré sa vyznajú vo veciach a dokážu svoj názor aj obhájiť…

Nebadane sme sa dostali k téme prvej hodiny, k násobeniu a vôbec ku koncoročnému opakovaniu. Keďže zvyknem vyvolávať žiakov podľa poradia v laviciach, dostala sa Vivi k tabuli prvá. Násobenie „pod seba“, čiže písomne, jej robilo trochu ťažkosti, ostatní žiaci jej pomohli príklad dopočítať. Vzápätí sa pochválila, že je jednotkárka. Bral som to s rezervou, keďže aj ďalší príklad, zameraný už na čosi iné, nepôsobil na mňa dojmom istoty.

Na druhej hodine som si ale svoju mienku musel poopraviť. Opakovali sme aj tu. Najmä určovanie slovných druhov a ich gramatických kategórií. Tu už bolo jasné, že Vivi je naša kráľovná. Vedela toho zo všetkých najviac. Kým ostatní tápali, čo to môže byť, Vivi to už vedela. Aj preto som bol rád, že bola u nás. Aspoň bola všetkým príjemným povzbudením do učenia a mne láskavým uvoľnením v strese posledných školských dní.

Len nevedno, či bola spokojná i ona. Všetko sme stále dookola opakovali, v stredu sme písali jednu koncoročnú písomku a vo štvrtok druhú. Obe napísala vynikajúco, ale doma istotne hovorila, že v našej škole sa iba písomky píšu…

Najviac banujem, že sme nemali viac času na prechádzky do okolia. Stihli sme len jednu – do mojej záhrady so slamenou búdou…

Pracujem s deťmi už skoro 20 rokov. A hoci mávam často pocit, že moja práca je v tomto prostredí zbytočná, deti ako Vivi ma dokážu spoza rieky Styx vrátiť späť do života. Buď im za to chvála…