Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 9. časť
Otec nám často rozprával starú anekdotu o študentovi, ktorý putoval domov na prázdniny. Cestou videl, ako v jednej dedine ľudia opravovali strechu chalupy, v inej ako palič podpálil dom a v inej zakáľačku. Keď prišiel domov, zrejme aby urobil dojem či predstieral svoje vedomosti z latinčiny, vo vedľajšej izbe začal spievať, samozrejme, “po latinsky”, stará domina a nová latina:
– Domtus, domtus podpalatus. Kvikorium kolárium…
Úsmevný úvod má aj svoje reálne, no smutnejšie pokračovanie. U nás žila istá roľnícka rodina. Keďže v rodine bolo viac detí, syna sa rozhodli poslať do seminára. Rodičia, aj keď s ťažkosťami, pravidelne znášali náklady na jeho štúdiá. Ibaže medzitým synáčik štúdium zanechal. A aby rodičov a ostatných zmiatol, v lete prichádzal akoby na prázdniny, oblečený ako klerik, tváril sa milo a nábožne a rodičom naisto tvrdil, že je všetko v poriadku, študuje, darí sa mu a, samozrejme, pýtal posielať peniaze. Tak to šlo niekoľko rokov.
Lenže jeho chorľavá mama už začínala byť netrpezlivá. Nemohla sa dočkať chvíle, kedy sa jej splní dávny sen – a jej syna vysvätia za kňaza. Ale synáčik ju len zakaždým čičíkal:
– Už čoskoro, mama! Už čoskoro!
Matke sa nakoniec veľmi priťažilo, umierala, no o to nástojčivejšie a stále nedočkavejšie sa pýtala:
– Kedy sa ja toho dožijem? Či sa ja toho dožijem?
Syn, tradične prezlečený za klerika, aj pri matkinej smrteľnej posteli naďalej bezostyšne klamal:
– Už čoskoro, mama! Už čoskoro!…
Mimochodom. „Ak mladí dostanú bez vlastného úsilia všetko, vychovali sme najkrutejších a najbezcharakternejších sebcov,“ – pripomínajú skúsení pedagógovia.
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.