Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 8. časť
V našej dedine žila roľnícka rodina, v ktorej sa po generácie tradovalo aj ľudové liečiteľstvo – presnejšie, naprávanie zlomenín. Keď už otec ochaboval, žezlo preberal niektorý z jeho synov – na veľkú spokojnosť nielen našich ľudí.
Náš liečiteľ si dokázal poradiť aj so zložitými otvorenými či trieštivými zlomeninami.
– Ako to zvláda, a bez odborného vzdelania? – vŕtalo v hlavách hlavne cudzím.
Vždy presne vedel, kam ktorá kosť či jej úlomok patrí a ako ich treba uložiť a liečiť. Ošetrenú zlomeninu nakoniec znehybňoval drevenými dlahami. Pritom nikdy sa nestalo, aby pacienti, ktorých liečil, mali následné zdravotné komplikácie. A ešte detail: za svoj úkon nikdy nebral peniaze, všetko vnímal ako pomoc blížnym.
Po vojne sa aj u nás veľa zmenilo. Prišli noví ľudia, bohorovní a horliví. Čoskoro nášho liečiteľa udali. Vraj šarlatán a mastičkár. Musí na preskúšanie odbornou komisiou profesorov z univerzity. Taký bol verdikt úradov.
Konanie sa začalo. Otázky a odpovede. Pravda, názvy jednotlivých svalov, šliach, kostí a kostičiek nevedel ani po našom, nieto po latinsky. Ale! Každú z nich vedel presne a detailne popísať, ako vyzerá, ako funguje… Pritom ľudský skelet nikdy nevidel, kosti poznal iba podľa hmatu! Členovia poroty ostali doslova zaskočení – mali pred sebou odborníka! Komisia nakoniec všetko posúdila, zvážila a vyniesla oficiálny verdikt: „Liečiteľ môže naďalej liečiť ľudí. Okrem toho, za svoje výkony smie, podľa vlastného uváženia, vyberať peniaze,“ a vystavili mu osvedčenie(!), chránili ho.
– Múdrych ľudí sa neboj, tí ti neublížia! – vravievala moja mama.
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.