Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 14. časť
Keď sme boli na strednej škole, náš triedny organizoval bicyklový zájazd okolo Poľska. Čosi ako putovný tábor. U nás takmer senzácia. Priznám sa, v kútiku mojej duše sa tiež ohlasovali pochybnosti:
– Dá sa vôbec na obyčajnom bicykli prejsť taká vzdialenosť?!
Ale stalo sa. Po dlhých troch týždňoch sme sa unavení, ale plní dojmov, šťastne vrátili domov.
V istom malom severopoľskom mestečku, názov mi už vyfučal z hlavy, sme odrazu zbadali zvláštnosť: na vyššom kopci stál hrad ako hore nohami obrátený stôl! Urýchlene sme hľadali miesto na odstavenie bicyklov. Keďže zhodou okolností neďaleko na ulici stál policajt, opreli sme naložené bicykle o obrubník a pobrali sa obďaleč na miernu vyvýšeninu. Odtiaľ sme hrad mali ako na dlani.
Keď policajt videl, kam ideme, pomaly sa presunul k našim bicyklom a ani sa od nich nepohol. Medzitým jeden z bicyklov stratil stabilitu a prevrátil sa. Policajt bez váhania pristúpil, bicykel zodvihol a opäť oprel o obrubník…
My sme zatiaľ obdivovali hradný vŕšok i neobyčajný tvar hradu, pritom sme vehementne mudrovali, či kopírovali Poliaci Bratislavčanov, alebo naopak. Triedny ako náš vedúci nás ochotne fotografoval na pozadí nezvyčajného hradu. Keď sme sa vrátili, policajt ešte stále strážil naše bicykle… Vrúcne sme mu za to ďakovali.
To sme ešte nevideli a nezažili! Na tie časy nezvyčajný jav. Všetky tie reči, ktoré sa trúsia o policajtoch, náš pochôdzkar razom vyvrátil. Zachoval sa nielen ako výborný policajt, ale aj citlivý človek. Videl, že sme mu dôverovali a on nás chránil a pomáhal nám. Ozajstný Pán policajt!
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.