Jeseň nám už z diaľky kýva a s jej príchodom už tradične zamieria mnohí z nás na trhy do Poľska. Možno budete prekvapení, čo vás tam čaká…
Prepad meny voči euru v Poľsku i Maďarsku bol na začiatku roka citeľný a Slováci sa dali na pochod. Rozdiely v porovnaní s Maďarskom sa pomaly stierajú, výhodnejšie už človek často nakúpi u nás doma. Netušili sme však, čo nás čaká v Poľsku, presnejšie v Jablonke.
Jablonka, tisíc rokov slovenská, dnes leží v Poľsku. Táto charakterom dedina a počtom ľudí mestečko mala kedysi i slovenské gymnázium, lýceum, no dnes už pomaly nemá ani len základná škola triedy, kde by znela slovenčina. O čo menej je jej v škole, o to viac ju počuť na ulici a najviac na tamojšom trhu rozkladajúcom sa hneď pri vstupe do dediny.
Veľké oči sme nemali, šli sme sa len poobzerať a ak by náhodou… Strýko, Jablončan, nás však dopredu upozorňoval, že tam bude omnoho viac ľudí ako po iné roky a ak chceme kúpiť niečo poriadne, nech ideme radšej do obchodu, kde je tovar kvalitnejší a dokonca i lacnejší. Domáci na trh nechodia. Aby svoje tvrdenie podoprel argumentom, spomenul, že v Jablonke odvlani pribudlo deväť nových veľkých domov premenených na menšie obchodné domy. Všetko kvôli Slovákom a ich hladu po lacnejšom tovare.
My sme sa ale nedali pomýliť a ako každý rok, zašli sme i tentoraz dole do dediny, na trh. Veď obchody budú otvorené aj zajtra, mysleli sme si, ale ďalší trh bude znova až o týždeň, alebo v sobotu v Novom Targu, ale to už my budeme preč.
Už zdiaľky bolo badať, že mal strýko pravdu. Aj miesto opodiaľ, kde zvykneme parkovávať, bolo nabité autami, ledva sme sa tam vmestili. Všade toľko ľudí, že som mal miestami veľmi stiesňujúce pocity. Stánky sa rozťahovali po oboch stranách hlavnej cesty, ale oveľa ďalej ako v predošlé roky. Bezpečnosť prechodu z jednej strany cesty na druhú museli zabezpečovať hliadky v reflexných vestách, lebo i doprava po ceste bola oveľa rušnejšia, auto na aute, čo ešte sťažovala neukončená rekonštrukcia vozovky. Všimli sme si i novinku – predavačov pobehujúcich s tovarom na vozíkoch – predávali najmä jedlá a nápoje, plietli sa pomedzi nakupujúcich v uličke a museli ste dávať pozor i vôkol seba. Hotový Babylon, povzdychli by si znalci Biblie, odhadoval som tam do 10-tisíc ľudí. Hoci v dovolenkový letný čas, ale aj tak – v stredu? V pracovný deň?! Nečudo. Bolo tu vidieť značky áut nielen z Bratislavy, ale aj iných, vzdialenejších častí Slovenska.
Teda streda, 22. júl 2009. Slnko pálilo, ale nám z juhu bolo výborne, čerstvo – z hôr, od Beskýd, podúvalo. Sucho, ale zelenej trávy nadostač, u nás by ste ju len ťažko našli, nuž cítili sme sa akosi radostnejšie, spokojnejšie. Žena opomínala ruksak pre syna (mal ísť do tábora), nejaké hábky pre malú dcérku, nuž hľadali sme, a po chvíli aj našli. Nanešťastie sme si asi po polhodine spomenuli na koženku, ktorou sme chceli otapacírovať doma naše vchodové dvere. Nuž, hajde hľadať! Po chvíli to strýka so ženou prestalo zaujímať a z pocitu zbytočnosti či potreby postarať sa o obed a pasúce sa kravy, tašli domov.
My sme pokračovali v pátraní. Cestou ma už dopaľovalo, že všade samý stánok s tou istou šikovnou rozbrusovačkou, pri asi piatom šiatri som ju teda kúpil a do tašky prihodil aj zo tri rezné kotúče. Žena si spomenula na slnečné okuliare, potom ešte na čosi a ešte na čosi, ale koženky nebolo a nebolo!
Verte, či neverte, obišli sme celé trhovisko, nazreli do každého zákutia, pýtali sa už i nakupujúcich Slovákov. Aby som nemusel stále vysvetľovať, čo to vlatne chceme, i po poľsky som sa pýtal, či nemajú „skury na drzwi“, všetko márne. Syn chcel piť, no voda sa nám medzičasom minula, len zo dva hlty sme ešte šetrili pre malú. Tá už vrieskala, v kočíku byť nechcela, na rukách sme ju nanášali striedavo so ženou, ale to chúďa rado by spať, nuž domŕzalo a pomoci nebolo. Stánky už poniektorí počali i baliť, pridali sme teda ešte tuhšie do kroku.
Domŕzalo ma to všetko a veru by som sa na to milerád vykašľal, ale žena nie a nie, i ja sám som v svetlejších chvíľach ešte trošilinku dúfal a tak sa každého statočne papagájovsky pýtal, či nemá „skury na drzwi“…
TRI HODINY!!! nám trvalo, kým sme to všetko málokde sa zastavujúc obišli a aj tej prekliatej koženky, čo ju dnes na dverách denno-denne omaciavam, sme sa nakoniec dočkali. Šťastní, no na smrť unavení dotackali sa k nášmu autu, ktoré tam už osirelo postávalo a vrátili sa ku strýkovi.
Len tu sme sa mali čo naobzerať v zrkadle na seba! Opálilo nás viac ako týždňové pobehovanie po kúpalisku tam dole u nás.
Nečudujte sa mi, že som v žiadnom „sklepe“ nebol, hoci už vtedy, pobehujúc pomedzi stánky, som chcel, naozaj veľmi chcel pozrieť sa na druhý deň do niektorého z nich, aby som vám v tomto článku detailnejšie popísal výhodnosť nákupu i v klasických „kamenných“ obchodoch, no nebolo už síl, nebolo chuti. Veď všetky obchody som ešte dlhé týždne zhnusene zďaleka obchádzal…
Dnes sa nad tým iba pousmejem, ale musím skonštatovať, že ten nákup nám preplatil cestu ta i späť (500 kilometrov) a ešte sme boli riadne v pluse.
Veď uvážte: koženku sme kúpili dva kusy po 400,- korún (v prepočte z euromeny), pričom na Krtíši chceli odo mňa za ten istý poľský výrobok 900,- a v Baumaxe niečo cez 8 stovák, 1 100-wattovú rozbrusovačku za 8 eur by ste tiež u nás márne hľadali (a už čosi vydržala). O oblečenie som sa nestaral, ale podľa toho, čo žena pokúpila, oplatilo sa i to.
V telke beží reklama, ktorá sa na problém úniku peňazí z našej obchodnej siete a daňového systému díva jednostranne. Ľudí, ktorí nakupujú vonku, odsudzuje a robí z nich zlodejov.
Prečo však ten istý tovar má u nás často dvojnásobne vyššiu cenu, pričom i ten Poliak na predaji zarobí a prečo môj bratranec v Poľsku mal už rok po nástupe ako učiteľ plat 2000 zlotých na ruku (20 000,- korún), nevie nik.
Po troch odučených rokoch pomýšľajú so ženou, taktiež učiteľkou, na stavbu domu. Bodaj by nie. Ja učím šestnásty rok a päť som si odrobil predtým, moja žena učí tiež, ale dom? Možno by už i stál, keby som nebol býval učiteľom. Lepšie povedané, slovenským učiteľom…
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.