Škola

Nie je škola ako škola, v jednej budove sa cítite dobre, v inej akosi stiesnene, pochmúrne. Staré budovy dedinských škôl už zvonka pôsobia akosi domácky a prítulne, kým moderné budovy možno prirovnať neraz k továrňam…

Učil som dlhšie v troch školách, tri školské budovy sa podpisovali pod môj výkon v práci. Mal som možnosť vyskúšať si tri povojnové typizované školské komplexy, najnovší zo sedemdesiatych rokov 20. storočia.

Najradšej si spomínam na školu v Pohorelej. Nebola to samostatná budova, ale šesť osobitne stojacich pavilónov. Hlavný pavilón mal na poschodí riaditeľstvo i akúsi zasadačku, kde sme sa každé ráno zišli. Na prízemí bola jedáleň. Kolmo na tento pavilón smerovali budovy s triedami a školským klubom detí, pod nimi bol pavilón s dielňami, laboratóriami a kotolňou, nad nimi zas telocvičňa. Prepojenie objektov zabezpečoval strechou prekrytý betónový chodník, inak nechránený.

Rozmiestnenie budov umocňoval v človeku pocit voľnosti a otvorenosti – boli ste nútení občas vyjsť von na vzduch, prejsť do vedľajšieho pavilónu, do telocvične či jedálne a na veľké prestávky sa aj v zime chodilo von na školský dvor. Iba ak pršalo, žiaci boli vo vestibule pavilónov. Dva roky som tam učil a dobre si pamätám, chorobnosť žiakov bola minimálna!

Trochu odbočím. Na dvore bol vrak stíhačky, myslím, že to bol Mig-21. To bola najobľúbenejšia detská preliezačka. Na konci prestávky bolo potrebné z nej žiakov doslova „striasať“, toľko ich tam bolo po trupe i krídlach nalepených.

Dnes sa na to dívam ako na dva roky prázdnin, veľmi ma vtedy bavilo učiť. Myslím, že to bolo aj poznať na mne, veľa som vymýšľal, veľa tvoril, ozaj radostné časy pedagogických ideálov. Trenice v kolektíve skoro žiadne, spoločne sme sa ráno stretli a často viac nevideli, každý prebýval vo svojej triede a žiaci kolovali po triedach – to bol taký poriadok – na jednotlivé predmety prechádzali neraz aj z pavilónu do pavilónu. Ja som obýval triedu v strednom pavilóne na poschodí, kde boli ešte ďalšie dve. Učili tam kolegyne z druhého stupňa a hoci ma sprvu rušil hluk na chodbe, rýchlo som si zvykol. Na škole totiž nefungoval zvonec a tak som sa neraz orientoval práve podľa žiakov cupotajúcich za dverami.

Duch tejto školy bol slobodný, uvoľnený, dovolené bolo skoro všetko a ak sa učitelia dohodli („metodické združenie“ sme si často spravili u Stana v bytovke), urobila sa akcia, nemuselo sa nič direktívne prikazovať. Tak sme zobrali deti na víkend na chatu v Pohorelskej Maši, na rôzne vychádzky, turistiku…

Peter Zibrík, vtedajší školník mi bol spomínal, že táto škola mala stáť niekde v Bratislave či na západnom Slovensku, ale tam sa im akosi nevidela, nuž ju „šupli“ pod nízkotatranské hole. Neviem, čo na tom bolo pravdy, isté je, že z hľadiska energetickej úspornosti to vo výške skoro 800 metrov nad morom nie je projekt najvhodnejší. Predsa len toľko samostatne stojacich budov musí mať väčšie tepelné straty, ako jedna veľká budova, ale…

Hluk skoro žiadny, vyrevúvanie po chodbách bol neznámy pojem. A tá otvorenosť priestoru! Nadchýnala ma každým pohľadom – či na majestátnu Orlovú nad dedinou alebo pohľadom na druhú stranu, do údolia Hrona. Otravný zvonec nikde, stres skoro žiadny – keď som videl, že žiaci nevládzu, dali sme si prestávku alebo išli na hodinu von a bolo po starostiach.

V Budči som učil na škole, kde sa priestor viac uzatváral. Bol to projekt zo 60-tych rokov minulého storočia, sám som ako chlapec chodil do takej školy na Krtíši. Aj tu boli 3 pavilóny, ale už prepojené zasklenými chodbami, iba do jedálne bolo treba ísť voľne cez dvor. Tu bolo taktiež veľkou výhodou, že žiaci prvého stupňa boli vo svojom pavilóne oddelení – nechytali sa ich nevhodné vzory správania a bol tu pokoj. My, učitelia I. stupňa sme síce mali malú zborovničku, ale aj tak najčastejšie každý prebýval u seba v triede. Neučilo sa mi ani tu zle, bol som tam spokojný.

Po rokoch si myslím, že čím menšia je budova školy, tým viac pokoja v nej panuje, tým lepšie sa v nej učí a je to na prospech všetkých – žiakov i učiteľov. Učitelia, ktorých som poznal a učili na málotriednej škole, takej tej dedinskej školičke, veľmi radi na tie časy spomínali. Nevedeli si to vynachváliť a ak ešte učili na niektorej väčšej škole, veľmi za takou školou banovali. Bolo to totiž o slobode…