Ako učiteľ som mal možnosť spoznať nejedného veľadôstojného pána farára. Na jedného mám zvlášť nezabudnuteľné spomienky – tu je jedna z nich…
Pohorelá, jar 1994, slnečné poobedie. Presúšam sa po chodbe, rozprávam sa s Gitkou, našou pani upratovačkou, užívajúc si chvíle nerušenej poškoláckej slobody. Priam nepostrehnuteľne sa otvárajú dvere konča chodby a o chvíľu sa pri nás s plne napratanou taškou pristavuje pán farár.
– Toto musíte vidieť! – boli jeho prvé slová a už nás ťahal do triedy, ktorú práve opustil.
Nestihli sme protestovať, ani ústa otvoriť, hovoril stále iba on a nás k slovu vôbec nepustil. Oči mu žiarili nadšením, neskrývanou detskou radosťou.
– Práve som to púšťal žiakom, – nečakajúc na odozvu vyberal z tašky videopásku a vkladal ju do prehrávača napojeného na televíznu obrazovku v rohu miestnosti.
– Videli ste to už? Je to o Jozefovi a jeho bratoch, ktorí sa ho chceli zbaviť i za cenu veľkého žiaľu vlastného otca… – začal rozprávať stručný dej biblického príbehu, ktorý bol dovtedy len povrchne prítomný v mojom vedomí. Nečakal, čo mu odpovieme a už stláčal vypínač na diaľkovom ovládači.
Takto, v tom najčudnejšom zložení, sme s Gitkou sedeli na poslednej lavici, hompáľali nohami a sledovali zaujímavú kreslenú rozprávku. Spolu s naším pánom farárom Kolivoškom nás pohltil prastarý príbeh o ľudskej nevraživosti a zlo neopätujúcej, všetko odpúšťajúcej bratskej láske. Prežíval som dej s otvorenými ústami a Gitka tiež. Pán farár stál pri nás a sem-tam komentoval prebiehajúci dej, čím našej predstavivosti nedoprial ani chvíľu oddychu. Živo gestikuloval, vysvetľoval kľúčové momenty, zdôvodňoval zmysel posolstva príbehu. Bolo mu jedno, že ma v kostole nevidí, zaujímala ho podstata, to čo je v nás, a to čo s tým on dokáže urobiť.
– A takí by sme mali byť i my sami, brať si príklad z Jozefa, zlo ďalej nešíriť, ale prosiť za našich nepriateľov o veľký kus božej lásky, – povedal nakoniec náš nezabudnuteľný pán farár vyberajúc pásku z prístroja. Zatiahol nás do dávnominulých čias, preniesol nás do Egypta a my sme boli na hodnú chvíľu hosťami u faraónovho správcu Jozefa a vychutnávali sme si spolu s ním prekvapivý moment odhalenia jeho skutočnej identity. Prinútil nás, či sme chceli, či nie, zamyslieť sa nad sebou, nad svojím konaním.
Odvtedy som nestretol farára, ktorého by deti mali radšej. Často ho spomínali medzi sebou – láskavého a všeobjímajúceho, svojho priateľa s veľkým srdcom a ohromným darom – schopnosťou zaujať iných. Hoci sme sa onedlho rozlúčili a on odišiel pôsobiť do seminára v Spišskej Kapitule, aj dnes si naňho rád spomeniem.
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.