Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 50. časť
Starých rodičov som prakticky nezažil. Babka z mamkinej strany zomrela, keď som nemal ani päť rokov. Ale ešte si ju pamätám. Ostatní starí rodičia umreli dávno pred mojím narodením. Priznám sa, ako dieťa som neraz spolužiakom úprimne závidel starých rodičov. Túto nevýhodu som veľmi ťažko niesol a vše považoval za krivdu… No vždy sa ma nepríjemne dotklo, keď som videl, ako sa niektorí spolužiaci neúctivo správali k svojim starým rodičom. Červenal som sa.
Keď sme sa vzali, moja žena mala v susednom mestečku obidvoch starých rodičov. Najmä stará mama sa z nás veľmi tešila. Jedného dňa sme sa ta, na horný koniec, vybrali a prechádzali sme vedľa jej domu. Zbadala nás a už nedočkavo čakala, kedy sa objavíme na spiatočnej ceste. Len čo sme sa ukázali, rozradostená vybehla k nám na ulicu a hneď nás viedla dnu. Ešte sme sa nestihli ani usadiť za veľkým stolom, už sa pred nami objavila veľká misa, čoby misa, doslova vahan marhuľových ľaľušiek (spisovne pirohy) s orechovou posýpkou. Ostal som nielen milo prekvapený, ale aj prešťastný, že aj ja, takmer pohrobok, hoci už dospelý, mám ešte príležitosť pocítiť babkinu nehu a prirodzenú dobrotu. Zlatá stará mama tak aspoň na chvíľu vyčarila kúzelné ovzdušie, ktoré som nikdy nezažil ako dieťa. Zázračný pocit – mať vedľa seba blízku a spriaznenú dušu. Stojí pri vás, bdie nad vami a má vás rada, ako to dokážu len staré mamy. Vďaka!
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.