Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 45. časť
Keď sme boli na druhom stupni základnej školy, naša telocvikárka nám často dávala zálesácke úlohy, na ktoré sme sa inak veľmi tešili. Bodaj by nie. Veď sme išli von, do prírody, počas vyučovania, a sami. Rozdelila nás na dve skupiny, z každej vybrala jedného chlapca. Potom vybraným spolužiakom dala na lístkoch napísané úlohy. Tí išli vopred, zároveň vyznačili cestu šípkami z materiálu, aký mali poruke. Asi kilometer od školy vybrali vhodné miesto, vyznačili okolo veľký kruh a v ňom ukryli odkaz. Najčastejšie vyhľadávali miesta ťažko prístupné a problémové. Úlohou nás ostatných bolo ísť po vyznačených značkách, nájsť ukrytý odkaz, splniť úlohu a vrátiť sa do školy.
Spomínam si, že prvú skupinu čakal odkaz ukrytý v mravenisku červených mravcov. Chlapci ho čoskoro našli. Našu skupinu ale čakal odkaz ukrytý pod… čerstvým kravským lajnom. Pre deti roľníkov žiaden problém. Ale keď sme sa vracali do školy, odrazu sa vynorila otázka, ako pani učiteľke slušne povieme, kde sme našli ukrytý odkaz. Ako dedinské deti sme rukavičkové slová nepoznali. Ťažko je niečo škaredé pekne nazvať. Naša telocvikárka, žena z mesta, sa na tom očividne dobre zabávala.
Pre našich rodičov mal zvierací trus mimoriadnu hodnotu. Bol výborným hnojivom. Bez neho by nebolo úrody, teda potravy pre statok a jedla pre nás.
Moja mama to vystihla presne a po svojom:
– Gazdovstvo stojí na lajne!
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.