Ako teľce

Pred rokmi s kolegyňou, už dôchodkyňou, prichádzame ráno ku škole. Obiehajú nás hlúčiky detí. Zhon, pachtenie. „Tá dnešná mládež!“ rozhorčuje sa kolegyňa zatrpknuto. „Ako teľce, ani pozdraviť sa to nevie!“…

O chvíľu sa jej ktorési z detí nahlas pozdraví, ona však ani perou nehne. Hm, myslím si, odo mňa by si druhýkrát pozdrav veru nepočula.

Sám som mal ako žiak takéto skúsenosti s učiteľmi. A vôbec – čo by si mal človek pomyslieť o takých, čo na pozdrav nikdy neodpovedajú? Skúsite to raz, dvakrát, trikrát a… vykašlete sa im na hlavu.

Zvyčajne sa všetko zovšeobecní, nahádže na mladé hlavy alebo nedbalú výchovu v rodine, ako to urobila moja kolegyňa z úvodu, na seba pozrie len málokto.

Keď som bol chlapec, v našom dome býval starý pán doktor. Nosil klobúk a čo bolo ešte nezvyklejšie, vždy mi odzdravil jeho dvihnutím a úklonom hlavy. On – pán doktor a oveľa starší odo mňa. Nedalo mi, musel som toho starého človeka pozdraviť a on si vždy s úsmevom nadvihol klobúk a uklonil sa. Ako v starom filme.

Počas mojich bystrických štúdií, nám naši učitelia kládli na srdce dôležitosť vzťahu učiteľ – žiak. Toho sa treba držať stále, nepoľavovať, hoci nie vždy je aj nálada, aj pokoj. Do pozdravu treba vložiť kus energie, aby žiak poznal, že vám nie je ľahostajný a pozdraviť hoci i prvý. Mne sa to osvedčuje a žiaci vedia, že ich pozdrav nebude nadarmo, nestratí sa. I na ulici vás potom radi pozdravia.

Dnes nie je kumšt stretnúť podobné typy ľudí, ktorým zaťažko padne i hlavu k vám natočiť. Večne namrzení, nespokojní, sklamaní zo seba, života aký žijú. Zazerajú, ani čo by ste im pol sveta ukradli, Nuž, takých treba poľutovať a vyhnúť sa im, aby vás svojou hlboko precítenou „láskou k ľuďom“ nenakazili. Takisto nie je núdza o také pokrivené charaktery, ktoré vám ublížia, ubližujú celé roky i druhým, ale „pýtajú si“ od vás pozdrav. Aj od takých treba bočiť, smrdia pokrytectvom, falošným záujmom, a špiniť dušu si predsa netreba.

Stretnúť dnes človeka usmiateho, spokojného je vzácnosť. Keď na naše maturitné stretnutie pred piatimi rokmi zavítal spolužiak žijúci v Bruseli, spomínal, že keď vystúpi u nás z lietadla, hneď vie, že je na Slovensku. Nerozumeli sme celkom, na čo myslí. „Všade neochota, tváre bez úsmevu, mizerné služby. To nás charakterizuje najviac.“ Potvrdzujú to mnohí, ktorí zostávajú žiť trvalo v cudzine. Smutnou pravdou o Slovensku je skutočnosť, že inde sa žije ľahšie a aj lepšie, hoci i v dnešných časoch krízy.

My si sociálnu klímu u nás už často neuvedomujeme, nevnímame, necítime. Ale dolieha to na nás. Agresivita, pokrivené vzťahy, neprimerané reakcie. Ľudia bez práce, bez možnosti zmeniť prostredie, oddýchnuť si, roky dusení v jednom hrnci. To tu kedysi nebolo a už asi ani nebude…