Piatok večer. Hrnček s čajom si kladiem na stolík, pohodlne sa usádzam na sedačke a otváram januárové číslo mesačníka Extra Plus. Po Vianociach, letmý dotyk školy počas prvých dvoch dní, hoci krátky, človek si potrebuje oddýchnuť podobne, ako nové auto v zábehu…
Ani toto číslo ma nesklamalo. Po minulomesačnom článku venovanom rozboru príčin a následkov finančnej krízy v USA od ruského ekonóma Michaila Chazina sa v tomto čísle objavil článok ruského politológa Igora Panarina predpovedajúceho následný rozpad USA.
Listujem ďalej, hľadám nejakú porovnateľnú lahôdku, jeden-dva články som aj ochutnal, ale šiel ďalej. Napokon som zakotvil na strane 35. Čierny rámček zaujme hneď a v ňom známa tvár nášho ministra školstva o to viac! Rokmi profesionálne zdeformovaný, nemohol som si to neprečítať.
Nadpis Učitelia verejnými činiteľmi čiastočne zavádzal, pretože rozoberal dva problémy. Nielen navrhovanie štatútu verejného činiteľa pre učiteľov, ale i zavedenie štyroch kariérnych stupňov motivujúcich učiteľov vzdelávať sa. Tu by som sa zameral na prvú časť pripravovaných zmien – na zmenu statusu učiteľa, čo by podľa ministra školstva malo ochrániť učiteľov pred agresivitou žiakov i rodičov.
Z rozhlasu som to už počul dávnejšie, ale ruch okolo Vianoc a euronaháňačka mi to z hlavy vytlačili, nuž som na to pozabudol. Tu sa náhle objavili dva podnety: už spomínaný článok a neradostná asociácia – stretnutie s bývalou kolegyňou. Krátke stretnutie na ulici, no namiesto radosti smútok. Opísala situáciu, kedy ju žiak dokopal do brucha. Riaditeľka situáciu riešila tak, že žiak sa jej mal ospravedlniť!!! Zo školy chce odísť/utiecť za každú cenu!
Niekoľko dní mi to pracovalo v hlave a vyvolalo spomienky, na ktoré by človek najradšej zabudol. Myslím si, že každý učiteľ/-ka bol niekedy vystavený nejakej forme ataku či už zo strany žiaka, jeho rodiča či dokonca iného príbuzného, ktorý sa prejavil otvoreným fyzickým útokom, náznakom takéhoto útoku alebo len gestikulárnymi či slovnými vyhrážkami. Spomeniem len niektoré, ktoré sa stali mne samotnému, alebo som ich počul od iných kolegov a zoradím ich podľa časovej následnosti. Situácie v škole, ktoré som musel pretrpieť v pozícii žiaka, si zaslúžia osobitný článok.
Končil som základnú školu. Večer u nás doma. Všetci pri stole, dojedáme večeru. Zvoní telefón. Bežím zodvihnúť, ako obyčajne, predstavujem sa menom. Zrazu znôška nadávok a vyhrážok na adresu mojich rodičov, oboch učiteľov. S hrôzou som zvesil slúchadlo a celý vyplašený referoval o tom rodičom. Odvtedy sme sa predstavovali volajúcim už len číslom. Mimochodom, dnes sa už nepredstavujem ani číslom, stačí jednoduché prosím a vôbec, telefóny nemám rád, sú ako malé usoplené deti, ktoré večne pýtajú jesť alebo chcú prebaliť…
V druhom ročníku môjho učiteľského štúdia sme praxovali v ZŠ na Pieninskej ulici v Banskej Bystrici. Strávili sme tam pasívnymi náčuvmi (do vyučovania sme nezasahovali) prvý týždeň školského roka v prvom ročníku. Raz po rozbore, myslím, že to bolo na záver našej exkurzie, živo sme sa rozdebatovali o školstve. Naša učiteľka (tridsiatnička) bola unesená, že dostala do triedy samých chlapov, vládla uvoľnená a radostná nálada. Bolo to v roku 1990, ale situácia, ktorú nám táto učiteľka opisovala, stala sa rok predtým. V štvrtáckej triede mala žiaka, ktorý bol pomerne dobre stavaný a boli s ním neustále problémy. Raz počas vyučovania písala na tabuľu. V tej chvíli po nej zo zadnej lavice hodil tento žiak stoličku. Našťastie netrafil. Ona maličká, žiak bol od nej snáď aj vyšší, predvolala si rodičov. Do školy prišiel otec chlapca. Už odo dverí jej začal vulgárne nadávať, že čo si to dovoľuje. Situáciu nakoniec vyriešil v kabinete telocvikár – stručne a jasne chlapovi vysvetlil, ako sa má správať v škole on i jeho synček. Odvtedy mala od žiaka i jeho otecka pokoj… Pre mňa, budúceho učiteľa, hoci cudzia, ale riadne odstrašujúca príhoda.
Raz sa mi stalo, že som uviedol žiačke skutočný počet neospravedlnených hodín na tlačivo z okresného úradu. Na základe prekročeného limitu rodičom žiačky znížili niektorú zo sociálnych dávok. Do školy vtrhol naliaty otecko a hneď bežal za riaditeľkou. Narobil bu-bu-bu a ona s ním hybaj za mnou. Stretli sme sa na školskom dvore. Začal do mňa vyskakovať a len zabiť a zabiť… Informácie niekedy bývajú nad zlato – ja som ani len netušil, že tohto počerného otecka pustili týždeň predtým z väzenia. Po zmierlivom zásahu riaditeľky školy odišiel odpľúvajúc si a vyhrážajúc sa preč. Odvtedy mi počty hodín boli ľahostajné.
Inde mi vynadali pre istotu obaja rodičia. Počkali si ma pred školou a vraj som nadával ich synčekovi. Ja na to, nech prídu zajtra do školy, že spravíme konfrontáciu priamo pred deťmi. To im nijakovsky nevoňalo, tak sa mi otecko vyhrozil, že si ma kdesi počká, ak sa to ešte raz stane. Zvyšok dňa som potom rozmýšľal, kedy sa to mohlo stať, čím som ich vlastne urazil a čo som tomu ich synátorovi vlastne povedal. Mohlo dôjsť k mylnému vysvetleniu konkrétnej situácie v triede, kedy som žiaka za čosi slovne pokarhal (patril k slabším žiakom) a on to doma vysvetlil rodičom „po svojom“. Neviem. Mohol som ostrejšie vystúpiť ani si to neuvedomujúc, čo on mohol považovať za urážku.
V tom čase som sa od susedov dozvedel (roky som nemal televízor a aj dnes ho považujem za zbytočnosť), že sa upálil môj bývalý kolega. Polial sa benzínom a škrtol zápalkou. Žiakmi bol neustále znevažovaný a on tieto provokácie nezvládal…
Ak neviete čo to je „mačacia muzika“, dozvedeli by ste sa to zo životopisu Pavla Dobšinského. Ten ju mával v Banskej Štiavnici pred 150-timi rokmi. Dnes sa vám ako učiteľovi môže stať, že sa vám večer, za tmy, zhŕkne pod oknom skupina výrastkov a vykrikuje na celú dedinu, aby ste vyliezli a rozdali si to s nimi, nadávajú vám do k…. s rôznymi prívlastkami, búchajú vám na okno, ostreľujú vás špeciálne vyrobenými pľuvadlami drobného ovocia a hádžu vám do okien blato… To sa môže opakovať približne raz alebo dvakrát do týždňa. Po mesiaci vniknú hoci do bytovky, kde bývate s túžbou zapáliť vám dvere od bytu. Po čase ich dokážete všetkých identifikovať a s úžasom skonštatujete, že ide asi o 10-člennú bandu žiakov vašej školy, z ktorých rodičom, na počudovanie, po zotmení doma ani jeden nechýba. Neskôr zaznamenáte hoci otvorené provokácie za bieleho dňa. Odpľujú si dobre že nie na vaše topánky, vulgárne vás osočia hoci pred množstvom ľudí. Vrátite sa zo školy, okná natreté blatom, dostrieľané jarabinou alebo nájdete iný „priateľský pozdrav“…
Nikoho z nich a ani ich blízkych nemusíte učiť, nemajú sa teda na čo sťažovať. Možno si spomeniete, že dve z týchto roztomilých detičiek mali znížené známky zo správania za vlámanie sa do opusteného domu, za čo sa v škole na porade hlasovalo, ale vy ste tam hrali rolu nezúčastneného diváka, štatistu, keďže ste celý prípad vlastne ani nepoznali… Zaujímavé – babka odnaproti takéto problémy nemávala…
Policajt len stroho skonštatuje: pokiaľ nedôjde k ujme na zdraví alebo na majetku, oni nemôžu konať. Takže si musíte počkať, kým vám ublížia.
Dvaja vtáčkovia, ktorých som spomenul, boli napríklad aj vodcami skupiny. Psychológia radí: stačí eliminovať vodcov a skupinka sa rozsype ako domček z karát. Ale stojí to za to, lebo tentoraz by ste to boli vy, kto by komusi spôsobil ujmu. Nosiť zbraň? Radím len jediné – zmeňte bydlisko i zamestnávateľa.
Kamarát zo štúdií v Banskej Bystrici učil v našom kraji. Na škole, kde učil predtým, ho na rozlúčku zmlátili žiaci opúšťajúci školu a to priamo v triede a v posledný deň školského roka! Keď prišiel sem k nám, na juh, asi po dvoch rokoch mu vybili okná na byte, otvorene ho tam fyzicky napádal podgurážený tatko a nakoniec ho vystrnadili z dediny, pretože riaditeľ potreboval na škole miesto pre kohosi z rodinky. Dnes je tento učiteľ na invalidnom dôchodku a na liekoch ovplyvňujúcich psychiku…
Občas som zašiel za priateľmi do Zvolena. Raz som vystúpil z diaľkového autobusu, čakal na prípoj a tu ma zdrapí pod krk počerný chlapík a že ma zabije! Bolo tam zo dvadsať ľudí, no nik sa ma nezastal, ba zdalo sa mi, akoby niektoré tváre priam žiarili spokojnosťou! Nečakajte, že sa niekto v podobnej situácii postaví na vašu obranu, taký je možno jeden zo sta, ale skôr verím tomu, že sa nik taký nenájde ani medzi tisíckou prizerajúcich sa. Si učiteľ, všetci to o tebe vedia, nuž, tak ti treba, ha, ha, ha! Bolo to za to, že som jednu žiačku posadil do lavice ku komusi, s kým sa táto rodinka neznášala, o čom som nemal ani páru.
Kamarát, tiež učiteľ, si kúpil pomerne slušné auto, ale nemá garáž, parkuje teda pred domom. I jemu začali robiť zle búchaním na okná (prízemie) a menšími škodami na aute. Vyriešil to namontovaním kamery monitorujúcej dianie pred domom…
Učiteľstvo je stigmatické povolanie, neustále vás hocikto posudzuje z tých najnemožnejších hľadísk, ste iný ako priemerná vzorka populácie, často svojím vzdelaním prebúdzate vo svojom okolí komplexy menejcennosti, čo primitívi neznesú. Nie je to povolanie pre každého a vyžaduje veľa sebaovládania sa v podobných situáciách, aké som opísal. Niektoré sa riešia ťažko, niektoré sú schopné dohnať vás do blázinca alebo pred súd. Ak by ste si kdesi odmakali 8, 10, alebo aj 16 hodín, jednoducho to hodíte za hlavu a viac vás to nepáli. Viem o čom hovorím, nebol som vždy len o školu uviazaný.
Učiteľ to spraviť nemôže. Učiteľ, ak to je učiteľ, ktorému na práci záleží, neustále hodnotí minulé a plánuje budúce. Jeho práca sa nedá prísne oddeľovať od jeho osobného života, prácu si nosí aj domov, čo si obyčajne ľudia nevedia ani len predstaviť. Je to práca s ľuďmi, psychicky veľmi náročná, trpí vaše zdravie, psychické tlaky časom spôsobujú aj somatické poruchy. Nie každému vyhovuje váš charakter, vzájomné antipatie, najmä v komunikačne uzavretých spoločenstvách bez možnosti zmeny, v menších dedinách alebo v užších pracovných kolektívoch, prerastajú časom do ponorkovej choroby, kedy už jednoducho niet o čom…
Mnohé ženy toto povolanie dnes kvačkajú na klinec podobne ako moja kolegyňa z úvodu, ale ani chlapov to neobchádza. Niektoré školy už dnes pripomínajú situáciu na štátnych školách vo Francúzsku plných agresivity opisovaných napríklad v článkoch na pokračovanie v časopise Rodina a škola spred asi ôsmich rokov, alebo situácie z otrasného amerického filmu 187, ktorý by mali premietať povinne na všetkých slovenských vysokých školách pripravujúcich budúcich učiteľov do praxe. Ukazuje, čo sa vám môže stať, ak priveľmi túžite po učiteľskom povolaní a ste kŕmení idealistickými rečičkami vysokoškolských učiteľov, podobne, ako kŕmili kedysi nás a ak im to, podaktorí, aj spapkáte.
Pre ilustráciu, z nášho vysokoškolského krúžku sme zostali v školstve už len dvaja chlapi a z ostatných troch krúžkov, kde bolo podobne ako v tom našom polovičné zastúpenie mužského pohlavia (spolu asi 50 chlapov), už asi ťažko nájsť nejakých pozostalých po uragáne deštrukcie centrálne riadeného slovenského školstva a zúfalo prežívajúcich dnešný boj o fleky, keďže detí ubúda akosi prirýchlo, napriek našej prekvitajúcej ekonomike.
Je tu ešte jeden rozdiel. Nie všade na Západe trpia školy deštrukčnými charakteristikami. V rozhlase som niekedy začiatkom školského roka počúval rozprávanie našej emigrantky z Austrálie. Všetko bolo OK, práca, bývanie, ale aké bolo ich zhrozenie, keď dieťa, druháča, poslali do školy! Samozrejme, podľa našich kritérií, bola to škola najbližšia. Po týždni bolo mamičke čudné, že ešte v škole ani nečítali, nič nevidela napísané v zošitoch a každý deň na otázku, čo robili v škole, znelo z úst dievčatka, že piekli chlieb. Návšteva školy ukázala, že dievča malo pravdu a keď sa mamička pýtala, kedy budú čítať, písať a počítať, učiteľka ju presviedčala, že to všetko predsa robia – pri pečení chleba.
Po preskúmaní situácie sa od známych dozvedeli, ako to tam chodí. Ak chcú pre svoje dieťa kvalitné vzdelanie, musia preň zohnať súkromnú školu, teda priplatiť si! Inak bude fakticky nevzdelané v tom staroverskom chápaní pojmu vzdelanie ako súhrnu celého komplexu poznatkov pospájaných do vzájomných vzťahov, ktorý do hlavy dostanete kvalitným výkladom, sústavným precvičovaním, opakovaním, kde učiteľ má právomoci, ktoré sú plne rešpektované. V štátnej škole im navyše hrozí, že ich dieťa bude vystavené sociálne-patologickým javom, čo na súkromnej škole nehrozí.
U nás takáto možnosť začína chýbať, systém všeobecne upadá, sem-tam sa nájdu ľudia schopní od žiakov požadovať kvalitu, ale násilie a agresivita vládnu už skoro všade. Napriek prvým lastovičkám, podobne orientovaných súkromných škôl o akých som hovoril, je u nás málo, našťastie sa o kvalitu, disciplínu a poriadok starajú aj mnohé štátne školy. Zdá sa, že ešte potrvá, kým doceníme význam vzdelania pre spoločnosť a kým vzdelaných budeme vedieť aj zaplatiť, aby nám neušli z nášho Kocúrkovska. Aby bolo raz na našich školách lepšie, musí byť asi chvíľu ešte horšie. Možno by namiesto posilnenia statusu učiteľa mali byť na škole ochrankári, akých som videl v spomínanom filme, ale aj títo boli v danej situácii prikrátki…
Verme však, že navrhovaný zákon ochráni učiteľov pred pľuvancami a kopancami verejnosti, hoci sám som v tomto ohľade skeptik – my sa totiž nevieme ochrániť ani sami pred sebou! Demokracia na školách jednoducho neexistuje, často bujnie mobing, psychické násilie a zákulisné boje typické pre prefeminizované kolektívy…
HOWGH!
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.