Začiatky

Prv ako som sa stal učiteľom…

Pohorelá. Samá novota. Tu som začínal ako učiteľ. Zrazu som sa ocitol v prostredí, kde si starý svet podával na rozlúčku ruku s novým. Dožívali zvyky, dávne obyčaje, starí ľudia rozprávali o minulosti s nádychom romantizmu, akoby sa všetko končilo. A navôkol prostredie, o akom ľudia z dolniakov iba snívať môžu. Čisté, úchvatné. Hoci taký pohľad z okna mojej triedy (800 metrov nad morom). Nádhera. Keď sa objavili hmly, človek nevychádzal z údivu. Biele more, dovtedy mi známe iba z horských túr, som mal priamo pod nohami. Hmla sa váľala dolu v údolí Hrona a my na hornom konci sme sa vyhrievali na slniečku. Alebo tie farby pri západe slnka! Alebo Orlová, náš malý Gerlach! Alebo…

Ako som sa sem vlastne dostal? V roku 1989 som spravil prijímacie skúšky na vtedy ešte Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici, odbor učiteľstvo pre I. stupeň základnej školy. Bolo to presne päť rokov po maturite – dva roky som si už odslúžil na vojenskej službe, tri rôčky som odrobil v zaniknuvšom závode Tesla Veľký Krtíš… No nakoniec ma to tam omrzelo – dostal som na starosť odbyt strednovlnných rozhlasových vysielačov, ktorých výrobu sme prebrali z Tesly Hloubětín v Prahe. Oni začali vtedy vyrábať televízne satelitné prijímače, nám mala stačiť zastaralá výroba – aj takúto podobu mal náš bývalý spoločný štát. Nečudo, že naša Tesla padla ako prvý podnik v okrese…

Ale vráťme sa späť. Okrem spomínaných vysielačov som mal na starosti aj ich expedíciu, čiže balenie, nakladanie na vagóny a tiež odbyt tzv. líšt plných relátok, ktoré sa využívali v telefónnych ústredniach. Robil som to pol roka a na temene hlavy mi vypadali všetky vlasy, hotový františkán…

Kanceláriu sme my, odbyťáci, mali v Krtíši oproti závodu Pleta. Tam som presedel nad papiermi nejeden večer, občas aj do skorých ranných hodín. Zvyšok noci som potom prespal na spojených stoličkách. Keď si predstavím, že k jednému vysielaču (debna asi 3 metre dlhá, 1 a pol metra široká a 2 metre vysoká) bolo treba vypísať na písacom stroji (vtedy sme ešte počítače nemali) zoznamy náhradných súčiastok s 1 500 položkami, devätormo baliace a prepravné listy a to hlavne v ruskom jazyku (na gymnáziu mali asi jediný azbukou píšuci stroj v celom okrese, ešte že mi ho vždy ochotne požičali), dnes už len ťažko viem pochopiť, ako som to všetko vládal a dokázal…

Telefón som z rúk takmer nepúšťal, často som vzdialenosť Krtíš – Peserany (11 km) meral aj trikrát za deň, stopovať som sa naučil práve vtedy… Do toho služobné cesty – Liptovský Hrádok, kde bolo sídlo nášho materského podniku alebo Praha, kam bolo treba behať po rozumy do Tesly Hloubětín alebo konzultovať termíny a obsahy dodávok do krajín RVHP… Stres, stres, stres. Ešte že tu bol môj šéf, Ing. Miroslav Šebo zo Závady, ktorý neraz hasil, čo som nestihol a často bral zodpovednosť na svoje plecia brániac ma pred vedením podniku (odvtedy som takého čestného a spravodlivého nadriadeného nemal, myslím si, že v školách takí jednoducho nemôžu existovať) a pán Anton Hromádka, už vtedy starší pán na dôchodku a bývalý krčmár na ktorejsi priipľanskej dedine, ktorý mal vždy všetko pripravené a vo vzornom poriadku. Pri všetkej našej snahe nebolo možné načas splniť termíny dodávok, takže prémie sme my, odbyťáci, skoro nikdy nemali. Výroba sa do termínov vošla, ale my sme už výrobky balili a expedovali po termínoch.

Bolo mi jasné, že sa musím poobzerať po inakšej robote, inak prídem o zdravie, najmä to duševné…

Odjakživa obdivujem cieľavedomých ľudí. Čosi ich osloví a oni si vytýčia svoj cieľ. Nech by bol akokoľvek nereálny, obdivujem tú ich uvzatosť, ktorá, ak je dotovaná aj náležitou snahou, prináša ovocie. Dokážu si určiť, často už v detstve, svoj životný plán a idú za ním krok za krokom, bez zaváhania. To nie je môj prípad, ja ešte ani dnes neviem, a to som už pred dvomi rokmi úspešne zdolal štyridsiatku, čím budem.

Myslím si, že sa to dosť preceňuje. Aj dnes sa môj syn vážne zamýšľal, čím bude raz v živote a dokonca ma nechutným spôsobom zaťahoval do svojich problémov. Chcel totiž, aby som mu poradil, hoci ja sám to ešte nemám v hlave vyriešené… Skutočne sa to preceňuje. Ak sa obzriem za seba, v živote som robil veľmi veľa vecí. Dôležité je hádam iba to, aby bol človek vzdelaný. Tým získa životné možnosti. Ja môžem robiť manuálne, ale človek bez vzdelania moju prácu vykonávať nemôže, i keď to už dnes nie je celkom tak…

V tom čase už môj brat študoval „prvý stupeň“ na Pedagogickej fakulte v Prešove a radil mi, aby som si podal prihlášku na tento odbor aj ja. Po dlhšom otáľaní, predsa len som mal skoro päť rokov po maturite a pozabúdal som mnohé z toho, čo som kedysi vedel, rozhodol som sa podať si prihlášku na štúdium, ale do Bystrice. Prešov som nepoznal a Bystrica mi bola predsa len bližšia…

Učiť som sa nemal čas. Moja mama sa ma síce snažila doučiť čosi z matematiky, ale býval som taký unavený, že to bola často márna snaha. Zo slovenčiny som si učivo literatúry ponahrával na magnetofón, ale zaspával som už po niekoľkých vetách…

Dekanom našej fakulty bol v tom čase pán, vtedy myslím pán docent, Višňovský. Spravil taký ťah, že uprednostnil chlapcov. Stačilo, že ste spravili prijímačky a dievča, hoci s lepšími výsledkami, malo smolu. Takto sa vytvorilo v našom ročníku veľmi silné obsadenie chalanov – z deviatich krúžkov (okolo 220 študentov v prvom ročníku) boli štyri spoly obsadené chlapcami. Zvyšné boli čisto dievčenské. Dnes, po skoro dvadsiatich rokoch vidím, že to bolo zbytočné. Spomedzi tých niekoľkých desiatok mojich spolužiakov zostalo v školstve len pár mohykánov. Konkrétne v našom krúžku sme zostali dvaja z ôsmich. A ani sa nečudujem. Plat nehodný, problémy na každom kroku, únava a stres…

Prijali teda aj mňa. Pred rokom 1989 bolo nepísaným zákonom zúčastniť sa tzv. letnej aktivity, čím si človek zabezpečil možnosť získať nejaké bodíky do svojho hodnotenia a bývať v internáte. Šiel som teda aj ja. Bývali sme na Fončorde a pracovali na sídlisku v Sásovej, kde sme dokončovali asi posledné socialistické paneláky v Bystrici – čistili ich, prenášali materiál a kopali prípojky. Práca nás čakala aj tesne po zápise na štúdium – chodili sme celý september na zemiaky. Kam? Na koniec vtedajšieho banskobystrického okresu, za Brezno, do Heľpy. Každý deň hodinu a pol v autobuse tam a tou istou cestou ukonaní poobede naspäť. Oddychu nebolo – soboty a nedele som drel v kuchyni Krajského ústavu národného zdravia, dnešnej Roosveltovej nemocnici, ktorú som mal priamo pod oknami internátu.

Na Horehroní som nikdy nebol. Za Brezno nebolo po čo chodiť, ale keď som tam vtedy prvýkrát prišiel, krása toho kraja ma veľmi hlboko oslovila. Pamätám si to dlhé pole plné zemiakov a za jeho horizontom v dvoj, trojkilometrovej diaľke tajomnú temnú horu, akú som nikdy v živote nevidel. Neskôr som zistil, že to bolo úbočie Veľkej Vápenice, nízkotatranského vrcholu…

Fascinovala ma tiež akási rozľahlosť ticha, akú som dovtedy asi nikde nevnímal. Pomenovať inak to neviem – bolo to veľmi zvláštne ticho, rozliehajúce sa do diaľky. Keď aj doletel odkiaľsi nejaký zvuk, bol tlmený veľmi zvláštnym spôsobom. Akoby sa len omylom dostal k vám. Božský pokoj! Vtedy som si zaželal vrátiť sa sem a moje odhodlanie stúplo, keď nám ktorýsi z pedagógov na vysokej škole rozprával, aký je na Horehroní nedostatok učiteľov.

A podarilo sa! Po skončení štúdia som dostal niekoľko ponúk. Doma som nechcel zostať a po nedorozumení s mojím otcom som skúmal, ktoré miesto je od domova najďalej. Tak som si našiel na mape Pohorelú. Keď som zistil, že je to obec na Horehroní, za Heľpou, už som neváhal. Mama síce chcela, aby som zostal doma a prijal miesto na Hrušove (aj odtiaľ mi prišla ponuka), ale chvalabohu som sa rozhodol inak. Prišiel som o nechutné zážitky pri odvolávaní tunajšieho riaditeľa a zažil veľa pekného v Pohorelej i v Budči. Ale to si nechám nabudúce.