Roky odoberám novinky z Infoservisu o obci Pohorelá. Vďaka neúnavnému Jankovi Pompurovi sledujem dianie v obci, kde som kedysi robil prvé nesmelé krôčky po učiteľskej cestičke, spoznal veľa dobrých ľudí a odkiaľ som si odniesol veľa nádherných spomienok. Nedávno som dostal ďalšiu z noviniek pohorelského Infoservisu…
Informovala o premene, lepšie povedané modernizácii školskej knižnice. vďaka štátom podporenému projektu v hodnote 3. 319 EUR (100.000,- Sk). Na projekt prispelo aj Združenie rodičov pri ZŠ Pohorelá sumou 199 EUR (6.000,- Sk).
Z týchto peňazí sa rozšírili knižnično-informačné služby pre žiakov, zaviedla audio a video technika, knižnica sa vybavila počítačovou technikou a pripojením na internet. Taktiež sa do knižnice zakúpili nové knižné tituly…
Pri čítaní tejto správy som si nevdojak spomenul na svoje pohorelské začiatky. Hoci to bolo pred pätnástimi rokmi, odvtedy som nevidel základnú školu, ktorá by sa mohla pochváliť takými výsledkami na celoslovenskej ale aj medzinárodnej úrovni a to nielen v jednej oblasti, ale hneď vo viacerých – šport, výtvarná tvorba, Detský folklórny súbor Mladosť Pohorelá, vedomostné súťaže… Viac…
Inou, pomerne čerstvou spomienkou bol náš vlaňajší výlet.
Blížil sa koniec roka, človek vstrebával pár voľných nadýchnutí pred záverečným školským finišom… čítam poštu… v nej mail z 27. mája 2008 – pozvánka na 10. ročník cyklistickej časovky žiakov ZŠ Pohorelá, škôlkárov a mladších detí.
Nosiče bicyklov na strechu auta sme si zohnali už začiatkom jari, synátor na bicykli dobreže už aj nespával (nedlho predtým sme mu kúpili cyklopočítač), nuž prečo to neskúsiť? Vŕtalo mi to v hlave, vŕtalo a zavŕtalo sa tak hlboko, že som večer volal kamarátovi do Pohorelej, či by sme nemohli štartovať aj my. Odpoveď nás doma rozjasala – vraj budú radi, keď sa tam ukážeme!
Maťo začal trénovať – denná dávka: aspoň desať kilometrov. V jeden deň, pamätám sa, pršalo, ale Maťo, hnaný túžbou pretekať, jazdil aj v daždi.
Očakávania stúpali zo dňa na deň. Moja žena síca na nás pozerala ako na bláznov, ale 8. jún sa nezadržateľne blížil a nás už nemohlo nič zastaviť.
Rozmýšľal som takto: spojím dve užitočnosti do jedinej. V sobotu 7. júna sme mali dohodnuté stretnutie z vysokej školy v Banskej Bystrici a na druhý deň by sme si so synom odskočili do Pohorelej. Tak aj bolo. Stretnutie nevyšlo síce podľa predstáv zúčastnenej hŕstky ľudí, ale rýchlo som to hodil za hlavu. Prespali sme v Budči, zobudili sa o deviatej, pobalili veci a vyrazili na východ.
V Nemeckej, pri vápenke, ktorá by si zaslúžila lepšiu opateru, ešte svietilo slniečko, ale cestou nás dvakrát zliala taká lejavica, že stierače nám boli zbytočné a my sme začali tŕpnuť, či tie preteky vôbec budú. Za Breznom to už vyzeralo povážlivo a na trvalejší dážď. V Pohorelej už vytrvalo pršalo drobnými otravnými kvapkami a najväčšie prekvapenie nás čakalo na štarte pri cintoríne v Pohorelskej Maši – nikde nikto!
Vraciame sa po trati, vedľajšej ceste spájajúcej Mašu s Pohorelou, že snáď niekoho stretneme. Dvoch ľudí sme aj stretli, ale tí nás zmiatli ešte viac – vraj preteky určite nebudú. V Pohorelej som odparkoval pri škole a volal kamarátovi. Ten obvolal Janka Pompuru a ten nás potešil – štart sa kvôli dažďu posunul o hodinu, nech sa len pokojne odoberieme na koniec dediny (škôlkari mali mať kratšiu trať – 1 km). My sme sa teda presunuli na určené miesto, najedli sa, nachystali bicykle a čakali.
Neviem, či mal Janko kdesi vo vačku rosničku, ale o tretej už kvaplo len sem-tam a oblaky sa akoby zázrakom začali vytrácať. O pol hodinu už svietilo slniečko a svietilo až pokým večer nezapadlo.
Bolo nám dlho, nuž sme sa znovu vybrali do Maše, tentoraz na bicykloch, mysliac si, že sa tam treba prezentovať. Išli sme zbytočne, najmenší cyklisti vraj budú prezentovaní až potom a na mieste ich štaru, ale aspoň sme sa rozhýbali a ja som bol vtedy tiež presvedčený, že aj prezrel trať. Vrátili sme sa teda naspäť do Pohorelej a sledovali prvých pretekárov. Nakoniec prešiel posledný žiak a o chvíľu sa štartovalo z nášho miesta. To som už začal byť mierne nervózny.
Dovtedy som si myslel, neviem si dnes vôbec vysvetliť prečo, že trať pôjde smerom na Mašu. Iba keď sú všetci otočení smerom do dediny! Rýchlo sa pýtam, kade vedie trať. Musel som si šikovne spomenúť, ako to asi pôjdeme, lebo z vysvetlenia som nebol najmúdrejší. Po hlavnej na križovatku pri obchode a doľava dolu dedinou. Tam kdesi odbočiť vpravo do krížnej uličky ku škole. Niečo sa mi o akejsi uličke marilo, ale nič presnejšie to nebolo. Maťovi hovorím, aby sa ma len držal, nejako tam hádam trafíme.
Vyrážame skoro poslední s číslom 41. Maťo trochu zaostáva, hoci sprvu ideme po rovinke, zmierňujem tempo, kričím: „Poď, poď, poď!“ Po dvesto metroch mierny svah popod kostol na križovatku. To je už Maťo v tesnom závese a páli bez brzdenia. Trochu som dostal strach, kričím, aby brzdil, bude križovatka a na nej bočíme doľava.
Našťastie sme to vytočili, tam už stáli diváci, ktorí nás povzbudzovali a ukazovali doľava. Letíme dolu po hlavnej ulici. Myslel som si, že odbočka ku škole je ešte ďaleko.
Zrazu, pár desiatok metrov pred nami, krížom cez cestu – policajný voz! Policajt v panike rozhadzuje rukami a ukazuje doprava. Vtom sa mi v hlave rozjasnilo: dofrasa, toto je tá ulička! Prudko brzdím a ledva stihnem kričať, že ideme doprava. Nemal som čas ani hlavu otočiť. Neviem ako, vpálil som do uličky, skoro som trafil nejaký stĺp; pozerám za seba a tu ma už Maťo, potvora akási, predbieha. Nechal som ho, veď cieľ bol jasne sto metrov pred nami, stačilo sa prebrodiť desiatkou kaluží. V cieli už množstvo ľudí, potlesk…
A ako to skončilo? Čakali sme na výsledky skoro hodinu, ale nenudili sa. Na amfiteátri, ktorý som videl prvýkrát v živote (za našich čias sa tam najviac ak kozy pásli) boli pre hladošov stánky s občerstvením, pre deti skákadlo a pre všetkých dokopy hrejivé slnečné lúče.
Tu, na amfiteátri, vyhlásili aj víťazov. Ceny a vôbec celé vyhodnotenie bolo v réžii obecného úradu, ktorý bol aj usporiadateľom pretekov. Prví traja z každej kategórie (tie som nestačil ani porátať) boli bohato odmenení. Náš Maťo vyhral. Dostal medailu a za tašku darčekov! Podobne deti v ostatných kategóriách. Či bola aj sľúbená diskotéka pre deti, neviem, istotne áno. My sme sa ale rýchlo zbalili a za súmraku šťastní vracali domov.
Neskôr, doma, som sa začal cítiť nesvoj. Zhrýzalo ma pomyslenie, že to ocenenie mal radšej dostať niekto z domácich, že sa budú na nás krivo pozerať, keď sme im to 1. miesto vlastne vyfúkli. Tak som to písal potom aj mailom do Pohorelej, ale Janko sa len zasmial. To vari preto, že som už asi cele obrástol hrušovčinou…
Teda aj takéto akcie pre deti je na Slovensku možné vidieť a vyskúšať si. Som rád, že práve v Pohorelej. Čudujete sa potom, že majú takých športovcov, ako je hoci Cyril Gandžala? Ja nie.
Dovidenia v júni!
VIDEÁ (Youtube.com)
Obec Pohorelá
Zalietajte si s kamarátom Peťom zo Skalky nad Pohorelou 1
Zalietajte si s kamarátom Peťom zo Skalky nad Pohorelou 2
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.