Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 66. časť
V rodine mojej ženy bol taký zvyk, že pred večerou na Štedrý deň mama obradne svätila dom svätenou vodou. Takisto aj komoru, kuchyňu, izby.
Keď raz prišla k nám na návštevu babka, pustili sa spoločne do onej bohumilej činnosti. Asi po hodine môj svokor zbadal na maminých šatách malú dierku. Ako sme ju tak obzerali, zrazu sme objavili ďalšie a ďalšie dierky. Sprvu sme si mysleli, že šaty sú možno preležané… Len tie záhadné dierky nám stále vŕtali v hlave. Čo sú to za dierky? A čo ich tak asi mohlo spôsobiť?
Nakoniec sme usúdili, že mohli vzniknúť len od svätenej vody. Ako mama s babkou kropili byt, kvapky vody nedopatrením frkli aj na šaty. Všetkých nás to mrzelo, že práve svätená voda, ešte k tomu na sviatky, zničila nové šaty a spôsobila mame nepríjemnosť.
Až o niekoľko mesiacov vyšlo najavo šokujúce zistenie – mama s babkou vtedy nekropili dom svätenou vodou, ako sa nazdávali, ale akousi kyselinou, ktorá tam bola odložená, a to v rovnakej a neoznačenej fľaštičke, v akej bola odložená aj ozajstná svätená voda… A hoci sa definitívne potvrdilo, čo za „svätená voda“ to bola, pre istotu sme náš dom nikdy viac nesvätili nijakou vodou. Ba tento zvyk sme raz a navždy z našich tradícií vypustili.
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.