Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 69. časť
V našej obci žila roľnícka rodina – dvaja bratia a sestra. Mladší z bratov, sotva 17-ročný, narukoval do 1. svetovej vojny. Neskôr jeho spolubojovníci uvádzali, že frontové hrôzy znášal neúnosne ťažko. Týral ho neustály a dobiedzavý hlad. Plakal. Starší vojaci situáciu zvládali o niečo lepšie, na hlad boli zvyknutejší, ale on – nedospelý – ešte rástol. Jeho telo by bolo potrebovalo viac jedla. Len kde ho vziať? Krajania sa mu snažili pomáhať, ako mohli. Lenže ani sami nemali.
Prešiel frontovým peklom. Vrátil sa. Zničený, umorený, chorý, ale živý. No nikto ho nevítal a už vonkoncom sa na jeho návrat netešil(!). Súrodenci si medzitým stihli privlastniť i jeho diel po rodičoch. Takí si boli istí, že sa z frontu nevráti… Nuž, nežiaduci! Potom nasledovali už len zvady, urážky, bitky:
– Čo si tam radšej nezdochol? Na čo si sa sem vláčil? Odrazu si prídeš, aby si nás obral o živobytie? – a zakaždým poriadne schytal.
Darmo plakal a prosil:
– Veď ja nič nechcem, ani vám tu nezostanem, len ma už nebite a netrápte… – z jedného pekla vybŕdol, do druhého vhupol.
Odišiel. Podarilo sa mu vyštudovať a stať sa kňazom.
Prvú omšu slúžil novokňaz v rodisku. Tí, ktorí ho poznali, boli zhrození. Biednejšieho človeka v živote nevideli: vychudnutý, zoslabnutý, tenký krk, hrubé okuliare…
Omša sa začala. Keď novokňaz prišiel k časti, kde mal slávnostne zaspievať „Gloria in excelsis Deo“, nastali problémy. Prvé slovo zvládol. Náhle sa mu hlas zasekol… a zvyšok už len zašeptal. V chráme nebolo suchého oka. Všetko plakalo.
Ak chceme prežiť, niekedy je lepšie ustúpiť. (Ezop)
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.