Pocity šťastia

Prváci už po novom nemajú prvouku, ale prírodovedu s inovovaným obsahom učiva, ktorý sme pre nich cez prázdniny vypracovali. V utorok 25. novembra bola na programe téma Čo je pre mňa šťastie s opisom situácií vyvolávajúcich pocity šťastia…

Tému sme rozdebatovali v kruhu sediac na stoličkách. Čím dlhšie učím, tým viac si všímam, ako takéto uspôsobenie vplýva na žiakov a tým mocnejšie to aj sám prežívam. Sú to chvíle, kedy sa ozýva súzvuk duší naladených na jednu strunu a to najmä vtedy, keď máme k téme blízky vzťah.

Zmena statusu učiteľa z učiteľa – prednášateľa na učiteľa – diskutéra začleneného medzi deti má veľmi silný náboj. Okrem toho, že sme si bližší, sme i vzájomne prístupnejší. Ťažko aj opísať, čo sa z psychologického hľadiska odohráva v našich dušiach. Keďže som už dvojnásobným otcom, poviem, že to obsahuje mnohé prvky otcovského i priateľského vzťahu zároveň.

O šťastí sa dnes bežne nehovorí. A keď, tak často s výčitkou, že sme negativistická spoločnosť ohraničená sebazničujúcou honbou za peniazmi porovnávajúc historicky nie tak dávne časy socializmu s prítomnosťou. Tak nás hodnotia tí, ktorí k nám zavítajú zo Západu.

Peniaze, bohatstvo paradoxne symbolizujú prežívanie pocitov šťastia hlavne u neskúsených mladých ľudí ovplyvnených často reklamou i všeobecne platnými postojmi svojho okolia.

ŠŤASTIE = VEĽA PEŇAZÍ, MAJETKU

Negáciou prichádzame k úsudku, že ak nemáme dostatočné množstvo peňazí a bohatstva, prežívame pocity nešťastia, frustrácie, objavujú sa komplexy menejcennosti a neschopnosti, najhoršie prípady siahnutia si na život ani nespomínajúc. Aj preto je dôležité vyzdvihovať každodenné situácie, ktoré nám prinášajú pocity šťastia, cielene si ich všímať a vyhľadávať. V duši mladého človeka sa tým vytvára obranný mechanizmus voči negatívnemu prežívaniu neúspechu v „tradičnom“ nazeraní na obsah ľudského šťastia tkvejúceho v dostatku peňazí.

Tieto situácie máme často na dosah ruky, ale nesiahame po nich a radšej sa topíme v zúfalstve. Vytrácajú sa skromnosť, ohľaduplnosť, žičlivosť voči iným a hoci aj prírode. Prím hrajú agresivita, egoizmus, narcizmus a iné „vedľajšie“ produkty honby za majetkom.

Tak sme teda debatili o šťastí, kde všade sa okolo nás nachádza… Takéto debaty dávajú mnoho podnetov na zamyslenie a vysvetľujú hoci i obľúbenosť diskusných televíznych či rozhlasových relácií. Mnoho podnetov z nich načerpá i učiteľ. A tak som sa dozvedel, čo deti majú radi, kedy sú šťastné, samé mi dovolili nahliadnuť za dvere svojho detského sveta. Niekto spomínal Ježiška, iný zabíjačku, niekto je rád doma s mamou, otcom, iný rád chodí von na ihrisko či do lesa…

Sedeli sme takto už desať minút, každý dostal slovo, keď prišiel rad na posledného. Po mojej ľavici sedelo učupené drobné dievčatko Diana. Keď prezradila, že ona je najradšej v škole, nedokážem opísať, ako som sa potešil. I ostatní sa spontánne pridávali, na čo som ja neveriacky krútil hlavou, že veď každý mal možnosť vysloviť sa, ale nikto to nespomenul. Mnohí sa skoro do pŕs bili a dušovali, že im je v škole dobre a ja som im nakoniec uveril…

I takáto malá sugescia je dôležitá. V škole prídu aj nie najšťastnejšie dni, občas sa vyskytne problém i neúspech. Ak sa to však udeje na pozadí mocného V ŠKOLE MI JE DOBRE, ak je nám i okolie povzbudzujúco naklonené, dokážeme sa s tým vyrovnať. A o tom to vlastne celé v ten utorok poobede bolo.