Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 28. časť
Pred rokmi sme mali žiaka, ktorého rodičia sa rozviedli. Súd ho pridelil matke. Ale matka sa rozhodla opäť sa vydať. Jej nastávajúci bol ochotný si ju vziať, ale bez chlapca, nášho žiaka. Šuhaj sa teda vrátil k otcovi. Táto okolnosť hlboko zasiahla chlapcovu psychiku i správanie. Neučil sa, veľmi sa ľutoval a stále sa sťažoval, že ho nik nemá rád, dokonca ani vlastná matka. Vždy, keď prišiel do školy nepripravený a dostal horšiu známku, vyťahoval starú pesničku:
– Vy ma nemáte rád, nikto ma nemá rád…
Keď sa podobné scény začali opakovať aj na hodine, prerušil som výklad a vravím:
– Nebedákaj, ani iným nie je ľahko, a neplačú. Aby sme nešli ďaleko. Mal som obidvoch rodičov, nerozviedli sa, ale otec svoju nevraživosť často prenášal na mňa ako najstaršieho. Boli prázdniny. Práve sa nadlhšie rozpršalo, nuž tmolil som sa po pôjde domu a humna, kde sme mali uskladnené krmivo pre statok. Ako som preliezal z povaly izby na vyvýšenú povalu humna, pošmykol som sa a ostal som visieť medzi nebom a zemou, zachytený iba rukami o okraj dosky.
Zdesenie a úľak. Nebol som schopný ani najmenšieho pohybu, nuž ostal som nehybne visieť. Podo mnou stál voz na ňom roľnícke náradie – pluh, kolieska, brány. Vtom vošiel do humna môj otec. Videl, čo sa stalo, ale ratovať ma nešiel! Zahundral čosi a nahnevaný odišiel…
Keď som sa trošku upokojil, začal som zvažovať svoju situáciu. Skočiť dolu na voz? Riskantné. Môžem sa ožobráčiť. Zoskočiť vedľa? Nebolo kde. Neostávalo iné, skúsil som rúčkovať smerom k hrubému nosníku. Keď som sa oň zachytil… bol som zachránený. Vďaka Ti, Bože!
– Synku, dožičil by som ti môjho otca čo len na jedny prázdniny! Berieš?
Odvtedy, doslova, ako vymenený!
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.