Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 22. časť
V piatej triede základnej školy nás učil pán učiteľ Rudolf Švecko. Slobodný, trochu čudák. Niekedy prišiel do triedy, nepovedal ani slova, len uprene hľadel do prázdna a trel si rukou bradu. Ak sa vtedy niekto zasmial či vyrušoval, mal po chlebe:
– Ak ti lipnem, padneš! – vyhrážal sa nezbedníkom. – Doma by si musel slamu rezať, a tu si nevážiš, že si môžeš v teple posedieť!
Inokedy, keď mal dobrú náladu, celú hodinu s nami prebesedoval. Stačilo, ak mu dievčatá pochválili topánky. Druhou jeho veľkou témou a pýchou boli motorky značky Jawa, ktoré v tých časoch žali svetové vavríny.
A také boli aj jeho hodiny literatúry. Pri ňom som po prvý raz pochopil, aké bohatstvo skrýva dielo Kukučína, Hviezdoslava a najmä Chalupkovo Mor ho! či Bottova Smrť Jánošíkova. Musím uznať, že toľko hrdosti na dielo našich predkov, na vlastný národ, úcty k jeho nadaniu sa v našich školách len tak nevidí. Zapálenejšieho človeka pre slovenčinu som odvtedy, žiaľ, nestretol. Aj keď poľská škola, viem to z vlastnej skúsenosti, bola ladená oveľa vlasteneckejšie, než je zvykom u nás, učiteľ Švecko ju aj tak prekonal na celej čiare.
Raz prišiel do školy krajský školský inšpektor a na porade zdôrazňoval slovenským učiteľom, že Poľsko má bohatú a slávnu históriu, kultúrne tradície…
– Ale my máme lacné topánky! – vyrazil pán učiteľ dych šokovanému inšpektorovi…
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.