Každoročne k nám prichádza na návštevu Mikuláš. Tento rok prišiel opäť – vo štvrtok 18. decembra 2008…
Program pre Mikuláša bol poskladaný najmä z piesní (kolied) a básní. Piatačky si zahiphopovali a siedmaci mali úspešnú módnu prehliadku. Ôsmaci naopak, nevedeli sa dohodnúť, a tak ani nič nemali pripravené. Deviataci ako zvyčajne, hrali Mikuláša, anjelikov i čertov a celý program uvádzali.
My, prváci, sme mali dve koledy a medzi nimi vsunutú krátku báseň. Zaspievali sme si aj s harmonikou, akurát mikrofóny boli prinízko, nuž niektorých bolo počuť až priveľmi, iných vôbec. Nevadí, zvládli sme to. Som rád, že ako na vystúpení, tak aj pri nácvikoch deti spievajú rady, niektorí až tak, že okolostojaci idú ohluchnúť a ja ich musím hamovať:-)))
Neodpustím si niekoľko poznámok kvôli mnohoročnému opakovaniu tých istých chýb.
Keď deti vystúpia, sú síce otočené tvárami k obecenstvu, ale v najlepšom prípade bokom k Mikulášovi a jeho kompánii poskladanej z anjelov a čertov. V tom horšom prípade sú mu otočení zadkami…
Inou chybou je, že hostia, v tomto prípade rodičia žiakov, ktorí mali čas a prišli sa pozrieť na vystúpenie, zväčša stoja vzadu a to najmä pri dverách. K hosťom by sme sa mali správať úctivejšie a nájsť im dôstojnejšie a pohodlnejšie miesto na sledovanie programu…
Tento rok sa dokonca zaviedla novinka – vyhodnotenie úspešných žiakov v rôznych súťažiach, ktorých sa škola zúčastnila. Nemám nič proti takémuto oceneniu, zvyčajne prebiehalo pri príležitosti ukončenia polroka alebo na konci roka, ale teraz na Mikuláša? Iná vec je, že možnosti súťaženia pre prvákov sú takmer nulové, takže ani odmenení nemáme byť za čo, čo je v podstate diskriminácia…
Asi najväčšou atrakciou pre žiakov druhého stupňa býva diskotéka, ktorá začína poobede a zvyčajne trvá až do odchodu posledného autobusu, t.j. približne do štvrtej. Roky počúvam od detí na prvom stupni, že ich z toho bolí hlava a zdržujú sa všade inde, len nie v telocvični, kde diskotéka prebieha. A ja sa im ani nečudujem. Ak to tam vydržia, tak najviac hodinku. Hladina hluku je tam nekontrolovaná a jednoznačne veľmi vysoká. Mne, ktorý tam vojdem len na chvíľu, býva z toho nevoľno. Diskotéky bývajú občas aj na Deň detí a situácia sa opakuje. Svoj sluch si šetrím a na rozdiel od našej školy, tá moja, ešte socialistická, do ktorej som na Krtíši chodil ako dieťa, ma naučila vážiť si svoj sluch a šetriť si ho.
Pamätám si na prípad, kedy sa na jednej škole učitelia sťažovali na to, že je takáto zábava veľmi hlučná a deťom škodí. Ten, ktorý hudbu púšťal, dokonca nerešpektoval upozornenia učiteľov. Škola viac tohto človeka na podobnú akciu neangažovala…
U nás na škole som asi jediný, komu to prekáža. Nevadí, učiteľ by mal vedieť o rizikách nadmerného hluku a aké komplikácie z toho môžu mať deti o niekoľko rokov. Lekári by o tom vedeli básniť.
Poviete si: – Á, veď je to len raz, najviac dvakrát do roka! Áno, máte pravdu, ale škola deti vychováva a mala by na takéto riziká nielen upozorňovať, ale ich vo svojej praxi aj zohľadňovať!
Ako je to však počas bežného dňa v našej škole? Podobný hluk sa skoro denne ozýva z ampliónov školského rozhlasu umiestnených nielen po chodbách školy, ale aj po triedach, na školskom dvore a aj v školskej jedálni. Je to len a len hudba, niečo zmysluplnejšie sa tam za roky rokúce nepodarilo vsunúť…
Keď ideme ako žiaci prvého stupňa na obed, druhostupniari majú prestávku. Samozrejme, že sa zapne rozhlas a reve aj v jedálni. Ako smiešne potom pôsobí, keď sa vyhrnie niektorá z učiteliek na žiakov a začne trieskať lyžicou po stole, že vám ide ušné bubienky potrhať, len aby žiaci boli ticho…
Dnešná doba vyžaduje opačný prístup – presadzovanie pokoja a miernosti, tlmiť excesy. Nie vždy sa to darí hoci aj na vyučovaní, kde je to aj o trpezlivosti učiteľa…
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.