Vysvedčenia

Dva týždne pred koncom polroka, možno ani celé nie, prišlo nariadenie vypísať prvákom úradne platné vysvedčenia…

Keby to človek aspoň tušil, písal by si nejaké známky, známkoval by priebežne. Robiť sa to nesmelo, veď to nebolo v súlade s predpismi a človek ani necítil potrebu. Dávno-pradávno si to v hlave urovnal a v zhode s psychológmi uznal oprávnenosť neznámkovania (ale nie nehodnotenia!) detí aspoň v prvom ročníku. Takto nezostalo iné, iba otvoriť ústa a to veľmi naširoko. Spolu s meškajúcim druhým dielom Šlabikára to bola ďalšia nepríjemná komplikácia.

V poriadku, človek deti nejako zhruba ohodnotí, ale čo v prípade, keď vedomosti sú slabé, dieťaťu to nejde na tú povestnú jednotku? Dať štvorku? Alebo niečo horšie? Takto bez prípravy? Ako by zareagovali rodičia? Nemysliteľné!

Veľmi som premýšľal, čo s tým, keďže vždy sa nájdu slabší žiaci. Mal som na to jeden pokojný víkend. Nakoniec som sa rozhodol pre motiváciu, hoci nebezpečnú. Najhoršími známkami v triede boli teda dvojky. Útle prváča by som horšou známkou najskôr zranil. A naopak, dobrá známka by v ňom dokázala prebudiť radosť z úspechu. Sám si dobre pamätám, ako som so svojou spolužiačkou Ingridou a veľkou jednotkou na vysvedčení poskakoval cestou zo školy do gymnázia, kde učili naši rodičia, aj akej pochvaly sa mi od rodičov dostalo.

Teraz nezostáva iné, iba zapracovať na tom, aby všetky prváčence prešli do druhého ročníka a keďže dnes už známkujeme vo veľkom, aby sa známky z týchto formálnych vysvedčení čo najviac priblížili skutočnej úrovni vedomostí a zručností nadobudnutých v škole. Ak deti budú chodiť pravidelne do školy, je predpoklad, že takto vytýčený cieľ dosiahneme.

Na okraj
Zasmial som sa, keď som sa o deň neskôr, ako deti dostali vysvedčenia, dozvedel, že v ktoromsi meste na Liptove dali všetkým deťom bez výnimky MOTIVAČNÉ jednotky a basta! Tak som to zase raz trafil do čierneho…