Zlé počasie nám pred týždňom znemožnilo návštevu Krupiny, tento týždeň sme sa už odradiť nenechali…
Jeseň vycerila zuby, zimou zavanulo, pršieva takmer denne. Ale v stredu ráno nepršalo. Slnko sa skrývalo poza mraky, občas sa usmialo na svet, bolo zvedavé, kam sa to štyri triedy z I. stupňa našej školy vybrali. A nebolo to hocikam, ale na návštevu druhého najstaršieho mesta Slovenska, Krupiny.
Mamičkami vychystaní, v dobrej nálade, vyštartovali sme pred ôsmou objednaným autobusom na sever. Po vyše polhodine toho mali poniektorí plné zuby. Ako zvyčajne, deťom nezvyknutým cestovať autobusmi, poobracalo žalúdky a, našťastie, ich obsahy skončili v igelitových vrecúškach.
Zastavili sme pred Centrom voľného času Domček v Krupine a vysypali sa von. Rozdelili sme sa na dve skupiny. Mojich druhákov a ženiných štvrtákov uvítalo dopravné ihrisko, súčasť Centra sídliaceho v zrekonštruovanom kaštieliku. Prváci s tretiakmi sa zatiaľ vybrali zdolať neďaleký kopec Tanistravár (alebo aj Straživár) so strážnou vežou na vrchole.
Po úvodnom preškolení a hodinovom prešľapovaní na mieste, stuhnutí od zimy, sme sa konečne začali hýbať a vyskúšali si jazdu na bicykloch a kolobežkách. Škoda, bolo ich pomenej, nové im ešte nedodali. Svetlá na križovatke však svietili, nuž chodci nezaháľali. Kto spravil chybu, musel zo stroja zosadnúť a zdegradovali ho na chodca. Občas bol problém s popruhmi na prilbách, inokedy s veľkosťou bicykla, ale všetci boli spokojní, páčilo sa nám to.
Ihrisko bolo veľmi pekné a ja som si nevdojak spomenul na už nejestvujúce krtíšske dopravné ihrisko a chvíle, keď som bol ja takýmto malým žiakom. Asi v štvrtom-piatom ročníku sme si tam boli po preukazy bicyklistov. V priľahlej unimobunke nám premietali diapozitívy, potom sme jazdili na bicykloch a tí šťastnejší z nás i na šliapacích autíčkach. Potom nasledovalo preskúšanie a jazda zručnosti na bicykli. Kto to zvládol, domov odchádzal s preukazom. Pamätám sa, že nie všetci ho dostali, boli veru i takí, nebolo to zadarmo.
Naspäť. Po dvoch hodinách sme sa zohriali vo vestibule, najedli, napili a už tu bola druhá skupina. Medzitým sme sa dozvedeli, že sme prvou školou mimo Krupiny, ktorá tu bola na dopravnom ihrisku.
Občas prechádzam cez Krupinu, asi mesiac dozadu som sa pýtal pani na benzínke, ako sa dá dostať na Vartovku. Skončilo sa to konštatovaním, že to nie je jednoduché, pretože treba kopec obchádzať, čo často návštevníkov mýli. Zistil som len, že tam vedie modrá značka.
V utorok večer som si sadol k počítaču a zamestnal Google. Cez GoogleMaps som si cestu dobre poobzeral a našiel aj pár zaujímavých vecí z histórie Krupiny i Vartovky (pozri napr. tu). Za železničnou stanicou sme naďabili na most a odtiaľ nás už viedli smerovky. I slepý by trafil. Za mostom počala cesta stúpať, o niekoľko minút sa z nás parilo. Bez problémov sme miesto našli, akurát že to nebola hodina, stačila nám polhodinka.
Pár krokov od veže by sa už decká najradšej rozbehli, o chvíľku však skrotli a jedným očkom poškuľujúc po vysokánskej veži, poslušne sledovali výklad.
Ak ste učiteľom, či učiteľkou, pokiaľ sa dá, treba ukazovať deťom pomníky starých čias. Náš kraj je starobylý, nemáme sa za čo hanbiť. Čo to robí s dušou dieťaťa, mám v pamäti z mojich školských rokov. Kremnička, Krásna Hôrka, Domica, Betliar… Nebolo toho veľa, ale pamätám si tie pocity dodnes. I potom som rád vyhľadával podobné miesta poznačené históriou, vyrastal som aj na Modrom Kameni a denne si obzeral hrad nad domom starých rodičov – ťažko čo len náznakom opísať, aké obrazy vykresľuje detská fantázia v takých chvíľach. I otec, historicky podkutý, neraz nás voviedol svojím rozprávaním do čias minulých, nemohlo sa ma to nedotknúť. Snívanie s Ľubom ani nebudem spomínať, história nás fascinuje dodnes a nespočítate hodiny, ktoré sme ňou zapratali.
Stala sa i nemilá vec. Hore som zobral najprv mojich druhákov, pokochali sme sa výhľadmi, vo veži sa odfotili pred kovovou platňou znázorňujúcou protiturecké pevnosti a signálny systém po horách, no o chvíľu bolo treba zliezť dole. Pri zostupe po strmých schodoch mali strach všetci, ale pokojným hlasom vysvetliac im, čo majú robiť, zvládli to okrem dvoch dievčat, ktoré sa vrátili dole z polovice schodíkov, bezchybne. Súhra dôvery a dokonalé ovládanie, aby nebolo badať, že i ja mám malú dušičku, spravili svoje. Štvrtákov som už dopredu upozornil, aby nešli hore tí, čo majú strach. Napriek tomu, hore sa vytrepali i dve dievčatá, ktoré svojimi obavami nakazili i všetkých ostatných. Tí sa nakoniec opanovali, ale neistota bola očividná.
Hore zostali už len tieto dve. Spanikárili a odmietli zliezť dole. Kto ma nepozná, možno nevie, že síce rád žartujem, ale v istých chvíľach nepoznám žarty. A toto bol žart veľmi hlúpy a nemiestny. Na ten krik, čo som narobil, si tí dole mysleli, že na nás snáď Turci udreli. O päť minút sme boli dole. Ešte tam vyliezla moja žena s dvomi dievčatami a o krátku chvíľu sme sa v zástupe ako mravce vinuli dolu kopcom.
Zakončili sme to návštevou novej priehrady Bešeňová nad Krupinou a celí šťastní sme krátko po druhej vystúpili doma z autobusu.
Obklopujú nás krásne a tajuplné príbehy starých čias, často premýšľam, čo všetko asi zažil ten kus zeme, na ktorom stojím. Keď si to dáte do súvisu s tým, čo poznáte z histórie, je to pútavá skladačka. Deti ale ešte nemajú čo skladať dohromady (smutné je, že ani o dospelých v tomto smere u nás nie je núdza) a je len na nás, či im poodhalíme pútavý závoj histórie.
Som veľmi rád, že sa nám v tomto školskom roku podarili už dve takéto krásne putovačky za históriou, veď len toť nedávno boli sme na Čabradi.
O tom, že to nie je márne a má to hlboký zmysel, presviedčam sa stále. V autobuse som nestačil odpovedať na zvedavé otázky o časoch tureckých a môj syn by staré príbehy počúval možno donekonečna…
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.