Tretia kapitola Šlabikára pre otcov
Žena je preč, chlap s deťmi ostal sám. Tu deti začnú pýtať jesť… Pri počte skúseností s takouto situáciou blížiacim sa k nule je veľká šanca, že sa to skončí podobne, ako som to zažil ja sám v našej rodine a na vlastnej koži…
Naša mama bola výbornou kuchárkou, mala cit pre maličkosti, zmysel pre detail. Nečudo, že sa celý život venovala matematike a fyzike, kde je dôležitá skutočne každá maličkosť. Po operácii žlčníka odišla na liečenie, nám s bratom a malou sestrou začal skoro mesiac nevýslovnej voľnosti.
Náš otec, na rozdiel od mamy, nevedel navariť takmer nič. Jeho kuchárske umenie sa obmedzovalo len na varenie čaju, párkov a BB pudingu, ktorý aj dnes kúpite v obchode. Preto keď mama odišla na dlhší čas preč, začali nekonečné pudingové hody. Puding na raňajky, na obed i večeru. Otec ho striedal s nejakým tým chlebom s lekvárom, syrom či paštikou, ale jadrom našej stravy bol BB puding. My sme túto radikálnu zmenu v našich stravovacích návykoch privítali s hurá nadšením a sami sme prosili otca, aby nám puding uvaril často aj na desiatu, ba i olovrant.
Po týždni sa karta začala pomaly obracať. Pri slove puding s variačnou obmenou BB puding, sme začínali frfľať a postupom času prejavovať čoraz otvorenejšie a hlasnejšie svoj nesúhlas. Situácia sa však výraznejšie nemenila a s každým ďalším pudingovým sústom v nás narastal odpor voči tejto stuhnutej hnedej hmote, plnej škrobu.
Odpor sa každý deň zväčšoval. Po dvoch týždňoch sme na predzvesť pudingových hodov reagovali žalúdočnou nevoľnosťou a na tretí týždeň sme sa s blížiacim sa obedom či večerou schovávali na tie najneuveriteľnejšie miesta. Myslím, že vtedy sme s mojím bratom objavili miniaturizačné schopnosti našich ľudských tiel umožňujúce nám napchať sa aj do škatule od topánok, len aby nás otec nenašiel a neodviedol k stolu s pripravenými pudingovými mištičkami. Zvyčajne to končilo tým, že nás otec našiel, vylátal a nanútil nám ďalšiu porciu smradľavej kakaovej hmoty, ktorej nepomáhali ani otcove vylepšenia pridaním kompótu alebo sirupu.
Po troch týždňoch sme rezignovali a apaticky hľadeli do našej neradostnej budúcnosti.
Vtom sa konečne otvorili dvere a v nich sa objavila naša mama obložená kufrom a taškami.
– Mamička!!! – vydralo sa nám všetkým z hrdiel. Ako na povel sme sa vrhli do náruče našej nevýslovne prekvapenej a na toľký prílev lásky svojich ratolestí nepripravenej mamulienky, ktorá tento nápor zvládla len vďaka svojej statnej postave. Asi nikto na svete nemal svoju mamku radšej, ako my v tej chvíli. Slzy šťastia sa nám kotúľali po lícach, vyskakovaniu a vyrevúvaniu nebolo konca-kraja, čo by pochopili asi len tí, čo prežili väznenie v koncentračnom tábore.
Tu by som môj príbeh mohol ukončiť. Nedá mi ale nedopovedať zopár drobností.
Otec sa variť nakoniec naučil, keď už mama nevládala pobehovať po kuchyni, ale zato mu z druhej izby, na diaľku, vydávala pokyny, čo dať do hrnca, koľko a ako dlho to variť. Dnes je vo varení samostatný, najradšej však varí puding. Keď prídeme do Krtíša, často nás víta obrovská misa BB pudingu obkolesená malými pudingovými mištičkami a moje deti ani len netušia, aké obrázky sa premietajú v mojej hlave pri pohľade na toto pudingové zátišie. Oči sa mi smejú a duša mladne.
Mojim deťom prajem, bodaj by podobné útrpné chvíle nikdy nezažili! Sám som vyučený vojenský kuchár, ktorý však iniciatívu v kuchyni prenecháva plne svojej manželke, ale v prípade výnimočnej situácie je schopný zaujať plnú bojovú pohotovosť…
A nakoniec jeden návrh pre naše ministerstvo. V záujme duševného zdravia našich budúcich pokolení by sa na školách mal vyučovať povinný predmet praktického charakteru PRÍPRAVA STRAVY a to pre dievčatá i chlapcov bez rozdielu, lebo dnes nie je zriedkavým javom ani kuchársky ľavá žena, nie to ešte chlap.
Rozhodne by klesla aj rozvodovosť, ktorá je v histórii Slovenska rekordná a vraj už presahuje 50%. Veď nie nadarmo sa vraví, že láska ide cez žalúdok…
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.