Otvoril som dvere na balkón a ľahol si spať. Poťahujem nosom a pomaly padám do čiernej diery – tak sladko, tak medovo sa zaspáva len v máji a v našom Krtíši…
Jedny z mojich najkrajších spomienok na Krtíš sa viažu práve k agátom. Táto balkánska lesoburina sa rozbehla do okolitých strání a darí sa jej. Krtíš s predĺžením o Modrý Kameň objímajú z troch strán výbežky Krupinskej planiny. Keď sa priblíži večer, spúšťa sa z nich chladnejší vlahý vzduch priamo do doliny, do mesta, jeho ulíc a domov. To je ten najkrajší voňavý čas, aký si viete predstaviť.
Sobota, 9. máj toho roku, unavení sa rozprávame, popíjame čaj. Dvíham sa, preťahujem, vyjdem na priedomie starootcovského domu môjho kamaráta. Dokončili sme plot, robili poriadok v záhrade, dvíha sa mi ťažko-preťažko. Zrazu netušená zvesť prebehla mi nosom, pľúcami. „Agáty kvitnú!“, volám na Ľuba. Tá vôňa, ten príjemný pocit! Sadáme na schodíky, neviem sa nadýchať tej opojnej vône a domov by ma nik nedostal za živého boha. Zavriem oči a som v inom svete, krajšom, voňajúcom…
U nás niet takej bohatosti agátových porastov, ale predsa sa len niečo nájde. S týždňovým oneskorením i u nás sa dá nadýchať vône agátu, ale tej novohradskej sýtosti niet. Po kalvárskom kopci jesto hodne vraj vysadených agátov, ale vietor ich vôňu k nám, na druhý koniec dediny, neprivieva. Popod Bukovinu nerastie skoro nič, ale ja mám v záhrade zopár stromov priamo za plotom. Je to taká malá náplasť na mne chýbajúce agáty z krtíšskej doliny a milá spomienka na môj rodný kraj.
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.