Pohanský vrch

Kto žije v našom kraji, odmala počúva o tajomnom vrchu v závere plachtinskej doliny pod menom Pohanský. Bujná fantázia zvádza k predstavám krvavých obiet na kamenných oltároch blčiacich ohňom dlho do čiernej noci. Vieme však, že naši predkovia v časoch predkresťanských žili v súlade s prírodou neubližujúc jej a takýmto spôsobom ani sebe navzájom. Osídlenie vrchu je však omnoho staršie a siaha do čias starých Grékov…

„Keď sme na Pohanskom vrchu nakrúcali film Ľudia na horách, režisérovi Gejzovi Kendymu sa zazdalo, že by bolo dobré, keby som v rukách držal praveké črepy. Črepy sme so sebou nemali, ale nebolo treba chodiť ďaleko, náš odborný poradca Václav Furmánek za chvíľu nazbieral celú kolekciu: zlomok zrnotierky, mazanicu s odtlačkami prútia, črepy z misky, hrnca, šálky (s kusom uška), dokonca aj z krásne zdobenej amfory.“ Takto si na Pohanský vrch spomenul vo svojej knihe Po stopách dávnej minulosti jej autor Pavel Dvořák (2. vydanie. Budmerice: Vydavateľstvo Rak, 2004, 1. diel Slovensko v praveku, s. 229. ISBN 80-85501-26-0). O Pohanskom vrchu tu hovorí ako o archeologickom zázraku, najzachovanejšom a najmohutnejšom pravekom vale na Slovensku, veľkosť 10 až 12 hektárov. Hradisko je z čias Kyjatickej kultúry, hovoríme teda o mladšej dobe bronzovej, 1100 – 800 rokov pred n. l.

Satelitné zobrazenie Pohanského vrchu

Záver plachtinskej doliny vrezaný hlboko do svahov okolitých kopcov bol našej generácii Krtíšanov dôverne známy ako obľúbené výletné miesto blízo rýchlo sa rozrastajúceho okresného mesta. Ešte ako malý chlapec som sa tam pľačkal v bazéne napúšťanom potočnou vodou, celá rodina sme sa tam rekreovali v podnikových chatách bývalého Okresného stavebného podniku a Plety, otec býval ako prekladateľ pri poľských deťoch v letnom pionierskom tábore a nezabudnuteľný bol branecký výcvik v treťom ročníku gymnázia (jar roku 1983), ktorý som ledva prežil…

Vedel som, že sa tu 11. – 19. júla 1987 konal 23. celoslovenský tábor ochrancov prírody s pozoruhodnými výsledkami, že sa tu pred 10-timi rokmi otváral náučný chodník, ktorý začína kdesi pri hoteli Fidorka, ale v akom je stave, som netušil.
Na Pohanskom vrchu som nikdy nebol. Ľubo tiež nie, nuž, pribrali sme ešte môjho Maťa a v sobotu, 23. mája 2009, sme sa ta, hnaní zvedavosťou, vybrali.
Vítalo nás číre jarné ráno, pohodu však vystriedali zmiešané pocity. Na rázcestí polorozpadnutý smerovník, zarastená dolina spárená s kvílením motorových píl. Opustený a chátrajúci hotel Fidorka, ktorý ešte pred pár rokmi slúžil deťom. Chvíľu sme sa kochali sútokom Plachtinského a Suchánskeho potoka, nestrácame čas a ideme hľadať náučný chodník. Popri Plachtinskom potoku sme našli iba drevorubačov, nuž sme sa vrátili, zaparkovali autá a vydali sa hľadať pešo.

S kúskom šťastia sme začiatok náučného chodníka našli asi sto metrov povyše hotela. Úvodná tabuľa sa skrývala v nenápadnom kroví. Vykročiac do kopca sme o chvíľu naďabili na vyjazdenú lesnú cestu. Po skúsenostiach s Kamennou ženou sme sa jej zverili do opatery a veru sme neobanovali. Šťastne nás priviedla až pod hradisko.

Iná možnosť vlastne ani nebola. Chodník akoby ani nejestvoval, z informačných panelov mnohé chýbali. Všade stopy nedávnej ťažby dreva, vydrancovaný les a svojrázne stopy civilizácie. Aj dvojmesačné sucho spravilo svoje. Mrzelo nás to, človek sa sem natešený vyberie, a má zrazu nepríjemné pocity. Nevážime si, čo máme a ak sa aj niečo vytvorí, treba sa o to starať a nenechať to naverímboha. Našťastie sa drevo ťažilo vo vedľajšej doline a rev píl nás zanedlho opustil…

Pod temenom kopca sa situácia začala meniť k lepšiemu. Mladinu vystriedal zrelý dubový porast a objavili sa prvé skvosty našej flóry. Vstup do hradiska, dodnes badateľný v teréne, označovala tabuľa približujúca históriu tohto miesta. Trochu to v nás napravilo prvotný zlý dojem. Ale vzápätí sme sa museli čudovať smetnému košu umiestnenému na takom nevhodnom mieste.

Zarasteným chodníkom sme prešli k zadnej bráne, ktorej zvyšky sa tiež dali v teréne identifikovať a ja som už ani netajil svoje sklamanie. Výhľad žiaden, stopy po valoch ledva znateľné. Najedli sme sa a vybrali sa hľadať nejakú plošinku dúfajúc v krásny výhľad. Ďalšie sklamanie. Plošinu sme síce našli (keď sme hradisko naslepo obchádzali druhou stranou), aj hŕby asi pravidelne prehrabávaných skál, ale výhľad nijaký. Ďalekohľad som teda vliekol zbytočne. Tušili sme, že sme dosiahli vrchol, boli sme teda vo výške 501 metrov. Pár fotografií, zamyslenie sa nad nemilosrdnosťou času, trochu radosti, že sme sa sem konečne dostali a berieme sa dolu.

Chodník vyznačený na mape je vlastne slučkou – vrátite sa dolu k hotelu. Ísť rovnakou cestou, rúbaniskom, sa nám nežiadalo, vydali sme sa teda rovno po južnom svahu dolu. To, čo nasledovalo, bolo nádherné. Čiastočne to vymazalo dovtedajšie zlé zážitky. Nestačili sme sa kochať nádherou okolo nás. Celý svah riedko porastený prastarými dubmi plstnatými, ktorých konáre vyrastali platanovito, takmer kolmo z kmeňa. Rozmýšľali sme nad vekom týchto obrov, najpomalšie rastúcich dubov, a veru zo tristo rokov by mať mohli. Stáročné vetriská ich povykrúcali do fantastických tvarov, zrazu sa ocitnete v inom svete. Akoby vám zrazu krídla narástli. Nánosov zbavené lávové jazyky pamätajúce vznik celého pohoria a úchvatné výhľady smerom k Ipľu stáli veru za to. Vetrík spravil svoje, bola obstojná viditeľnosť. Ani dolu sa nám nechcelo ísť.

Po návrate sme mali v nohách zo 5 kilometrov s prevýšením 271 metrov. Nie veľa, ale veru ak sa chcete okolo seba aj lepšie poobzerať, päť hodín vám to zaberie. Pre úplnosť dodávam, že ani kliešte, ktoré bývajú postrachom nášho kraja, sa na nás nenalepili – ani jediný a to sme veru kadečo pochodili!

Rozhodne je to jedno z najkrajších miest v našom okrese. Napriek tomu sme si odtiaľ odnášali zmiešané pocity – ešte že nám nehrozí ďalší TOP…

P.S. Keď sme zišli dolu k hotelu, na lúke pri potoku akási rodinka hrala volejbal. Aspoň niekto si spomenul…

ALBUM