Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 51. časť
Dvadsaťtri rokov som choval psy. Boli štyri, polovica z ulice: Lapaj, Fany, Belo a Muška. Kamkoľvek som sa pohol, všade ma voľne sprevádzali. Niektoré z nich som naučil voziť sa v košíku za posedom bicykla, aby som sa vyhol problémom v rušnejších križovatkách. Veľmi múdry bol Belo, no viedla Muška. Ovládala všetko, čo má vedieť mestský pes – na nikoho neštekala, nikoho neoňuchávala, na ulici nikdy neurobila neprístojnosť, bielu čiaru krajnice nikdy neprekročila. Ak som zastal, zastala aj ona a čakala. Rozumela ľudskej reči. Akurát čítať a písať nevedela. Keď ju ľudia obdivovali, vtipkoval som, že je to môj bodyguard. Bola to pravda.
Dlhé roky som bol záhradkárom v záhradkárskej osade. Kým moji susedia, rovesníci, boli zamestnaní, žili sme svorne, rešpektovali sme sa. Ale keď odišli do dôchodku, v necelej päťdesiatke, náhle sa zmenilo aj ich správanie. Majster trúnok. Jeden z nich bol odrazu zvedavý, o čom sme sa rozprávali so susedou… Spozornel som. Vravím popravde, že o svojej rodine. Neuveril. Postupne jeho nedôvera prerastala až do chorobnej nenávisti. Odvtedy v jeho očiach som bol iba „študovaný k…“, tak verejne vykrikoval…
– Ak sa niekomu, – slová môjho otca, – náhle zmení povaha, vedz, že tu už dlho nepobudne.
Zrazu sa objavil na mojej parcele. Len brýzgal a chŕlil urážky. Ale keď sa chystal odísť, odrazu sa Muška objavila za jeho chrbtom. A len čo urobil krok, vycerila zuby a tak zlovestne zavrčala, že druhý krok sa už urobiť neodvážil. Ani ďalší. Len čo sa pohol, Muška „výzvu“ zopakovala. Sused zmeravel, hnúť sa nemohol… Nezasahoval som.
– Ty si to začal, poraď si, ako vieš, – myslím si.
Po dvoch rokoch „láskyplného spolužitia“ sa sused prišiel ospravedlniť. O tri mesiace umrel.
Verte, že aj zvieratá majú svoju dušu, že aj ony cítia ako ľudia. (Nikos Kazantzsakis)
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.